KREMNICA. Robert Colotka pôsobí v Kremnici ako kňaz pre nepočujúcich už viac ako desať rokov. V rámci celého Slovenska však slúži sväté omše v posunkovej reči vo viacerých mestách. Napriek tomu, že pochádza z Veľkého Krtíša, Vianoce vždy prežíva v Kremnici. „Tu mám rodinu aj svoj domov,“ tvrdí.
Koľko je na Slovensku kňazov, ktorí slúžia omše v posunkovej reči?
- Sme traja. František Bartoš, ja a františkán Felix Mária Žižka. Sú aj ďalší, ktorí slúžia nepočujúcim, ale zo svojich farností za nimi nevychádzajú. Venujú sa tým, ktorí v ich okolí žijú a sami ich vyhľadajú.
Stalo sa už, že ste niekoho z nepočujúcich inšpirovali a dali sa na štúdium teológie?
- Na Slovensku takí nie sú. Samozrejme, vo svete ich je viac. Mám napríklad hluchoslepého kamaráta, kňaza, ktorý nás už niekoľkokrát navštívil. Cyril Axelrod tu bol na stretnutí rodín a raz sme spolu prežili Veľkú noc. V Banskej Bystrici sme vydali aj jeho knihu s názvom Za svetlom v tichu a tme.
Patríte do celoslovenskej komunity, ktorá pomáha nepočujúcim. Kedy začala fungovať na súčasnej úrovni?
- Pred 21 rokmi vzniklo v Kremnici Kresťanské centrum pre nepočujúcich. Majú tu základnú aj strednú školu, v tom čase ich tu bolo naozaj veľa. Momentálne toto centrum sídli v Banskej Bystrici. Podstatná je však myšlienka, nie sídlo. Naším cieľom je pomáhať týmto ľuďom a ich rodinným príslušníkom. Samozrejme, dvere majú otvorené všetci sympatizanti a tí, ktorí sa nejakým spôsobom chcú zapojiť.
Kto bol na Slovensku priekopníkom slúženia omší v znakovej reči?
- František Bartoš, ktorý tu najskôr pôsobil ako diakon. Stretával sa s nepočujúcimi, s ktorými prišiel do kontaktu už na bratislavskej fakulte. Tam sa začal učiť posunkovú reč, ktorú mohol používať aj v Kremnici.
Ako dlho pôsobíte na kremnickej fare?
- Od roku 2002. S nepočujúcimi som sa ale stretol už skôr. Prišiel som sem na podnet Františka Bartoša, s ktorým sa poznáme od detstva. Najskôr som začal pracovať v Lúčkach, kde máme zariadenie pre nepočujúcich. Organizujeme výlety, detské tábory, stretnutia rodín a podobne. Začal som sa učiť posunkovať a následne som sa dal na štúdium teológie.
Trvalo dlho, kým ste sa znakovú reč naučili?
- Zdokonaľoval som sa stále, aj v seminári. A učím sa doteraz. Nie je to ale len o tom. Dôležité je dostať sa tiež do kultúry nepočujúcich. Je veľmi špecifická, iná ako u počujúcich.
Môžete to bližšie vysvetliť?
- Keďže nepočujú zvuk, všetko intenzívne vnímajú zrakom, hmatom a o to viac môžu prispieť tomuto svetu. Mnohí dokážu tvoriť veľmi pekné veci, čím ukazujú, že ich postih im dáva možnosť urobiť niečo, na čo my, ostatní, často nemáme trpezlivosť, zručnosť, alebo sme vyrušovaní podnetmi okolo nás. Práve takto nás môžu obohatiť.
Ako často pre nich robíte omše?
- Pre študentov v Kremnici každú druhú stredu v Kostole svätej Alžbety. Nie je to ale určené pre širšiu verejnosť. Samozrejme, prísť môže hocikto, no ide nám o to, aby sme nikým neboli rušení. Chceme sa tomu vyhnúť zo strany ostatných ľudí pri našom posunkovaní. Aby nebodaj nedošlo k nejakému zosmiešňovaniu. Jednoducho sa snažíme vychutnať si v pokoji spoločnú oslavu pri Pánovi.
Slúžim ale aj v ďalších mestách na Slovensku. Napríklad v Nitre, Banskej Bystrici, Lučenci, Prešove, Púchove, Žiline.
To máte široký záber. Nie je to náročné?
- Dá sa to stíhať. Napríklad do Žiliny, Prešova a Púchova chodievam len dvakrát do roka a to pred Veľkou nocou a Vianocami. V prípade dôležitých udalostí ako sú svadba či krst a ľudia chcú, aby danej sviatosti rozumeli, zavolajú si kňaza, ktorý im zároveň tlmočí. Samozrejme, robievam aj prípravy. Napríklad o pár dní idem do Prešova, kde sa mám stretnúť s nepočujúcimi snúbencami. Porozprávam sa s nimi a všetko vysvetlím, aby sviatosti rozumeli a mohli ju prijať.
Čím sa bohoslužby pre nepočujúcich odlišujú?
- Normálne počas nich rozprávam, rozdiel je len v tom, že pritom posunkujem a jednotlivé slová aj zjednodušujem tak, aby im rozumeli. Pri niektorých slávnostiach nám dokonca hrá organ a snažíme sa posunkovo spievať. Niektorí používajú aj im špecifický hlas.
Zvyknete pre nich slúžiť aj polnočnú?
- Nie, ale stretávame sa v takom čase, aby mohlo prísť čo najviac veriacich. Na Štedrý deň je to popoludní, keď sem prichádzajú ľudia s týmto hendikepom od Žiaru až po Kremnicu.
Ako s nimi prežívate Vianoce?
- Krásne. V strednej škole pre nepočujúcich sme si už vopred dali štedrú večeru. Študenti nám predniesli vinš, zahrali scénku a požiadali nás, aby sme im dali nejaký vianočný odkaz.
Keďže pôsobím v rámci celého Slovenska, všade ich spoločne osláviť nestíhame. Už teraz ale postupne navštevujem všetky mestá, ktoré som predtým spomínal. Spoveďou, teda očistením, sa v čase adventu na ne pripravujeme v radostnom očakávaní. Rozprávame sa o nich a naplno to prežívame.
Čo tieto sviatky znamenajú pre vás osobne?
- Vianoce sú sprítomnením stretnutia s Bohom, ktorý sa v nás rodí každý deň a v každej situácii, v ktorej mu dáme priestor. Mnohí ľudia prídu do kostola len raz za rok, ale z tej svätej omše potom žijú celý ďalší. Svojím spôsobom dokážu prijať Krista, aby sa v nich znova narodil, ožil v nich a mal v nich miesto. A to je niečo, čo mňa samotného fascinuje.
