KREMNICA. Tradícia vežových trubačov, takzvaných turnerov, siaha v Kremnici do hlbokej histórie, keď súvisela s obranným systémom banského mesta. Kým v predchádzajúcich storočiach ohlasovali presný čas a upozorňovali na blížiace sa nebezpečenstvo, dnes zvolávajú Kremničanov počas Štedrého večera na polnočnú omšu.
Dlhé hlásne trúby a poľnice nahradili trubky, klarinety či tuba. Jednoduché tóny, varovné signály a fanfáry, ktoré sa rozliehali na všetky svetové strany vytlačili vianočné koledy.
Veriacich do kostola sprevádza hudba
„Dlhoročnú tradíciu vyhrávania na veži založil udržiaval náš bývalý, žiaľ, dnes už nebohý, kapelník Miroslav Mešťan. Koledy tam znejú vždy 24. decembra, a to nepretržite už 45 viac ako 50 rokov,“ približuje zvyk vedúci dychovej hudby Minciar, Stanislav Šumichrast.
Kremnicou sa počas noci, keď si kresťania pripomínajú narodenie Ježiša Krista, nesú skladby a piesne, ktoré pozná celé Slovensko, ako Tichá noc či Narodil sa Kristus Pán.
Kedysi ich koledníci prinášali do každého domu, dnes si ľudia v celom meste otvárajú okná, aby doľahli z hradnej veže, ktorá je zároveň zvonicou Kostola svätej Kataríny, až k nim.
„Či boli priaznivé alebo nepriaznivé podmienky, pán Mešťan sa vždy snažil naplniť túto tradíciu najmä preto, že ju vnímal ako niečo, čo neodmysliteľne patrí ku Kremnici. Dá sa však na ňu pozrieť aj z duchovnej stránky. Naša hudba sa strieda so zvonením a sprevádza veriacich, ktorí prichádzajú, aby oslávili narodenie Ježiša,“ hovorí kapelník.
Takto hrá Minciar na veži, v zime však k výbave pribudnú kabáty a čiapky.
Trubač z 19. storočia. FOTO: NBS - Múzeum mincí a medailí.
Zohrievajú sa čajom aj schnapsom
Sám musí úzke schodisko s viac ako sto tridsiatimi schodmi prekonávať s tubou, vážiacou desať kilogramov. „Mám to náročnejšie ako klarinetisti, ktorí si svoj nástroj odnesú hoci pod pazuchou,“ smeje sa. Kondička už nie je ako kedysi, a tak sem-tam starší členovia dychovky postoja na medziposchodiach, aby sa vydýchali.
Na veži ich väčšinou prefúka silný vietor, ktorý sa pod ňou zdal iba jemným vánkom. Ich výdrž a nástroje háklivé na chlad už preverili mrazy aj dážď.
„My cezpoľní sa ohrievame teplým čajom, domáci, ktorí sú na pešo si k nemu prilejú trochu schnapsu,“ spomína Jaroslav Baláž z Jastrabej, ktorý si okrem svojho nástroja, berie na vežu nad mestom aj manželku.
Okrem skrehnutých prstov zima neprospieva ani dychovým nástrojom. Stáva sa, že klapky zamrznú.
„Niekedy je zábavné počuť, ako pre primrznutý mechanizmus niektoré z hlasov postupne odpadávajú,“ opisuje problémy s počasím kapelník.
Vianoce inak, ako sme na ne zvyknutí
Spríjemniť vianočné sviatky ľuďom dole považuje za krásnu povinnosť aj posila dychovky z neďalekých Turčianskych Teplíc.
„Každému chodia zimomriavky po chrbte. Samotné Vianoce evokujú isté myšlienky, pocity, no keď si ich umocníte výhľadom na rozsvietené nočné mesto a hudbou, je to ešte silnejšie,“ vysvetľuje.
Štedrý večer s úplne inou atmosférou, akú zažívajú ostatní ľudia, si pochvaľuje speváčka, ale cez Vianoce klarinetistka Zuzana Rozenbergová, ktorú k hre na klarinet priviedol snúbenec a k členstvu v klasickej dychovke otec Jaroslav.
„Je krásne spríjemňovať Vianoce iným ľuďom,“ hovorí a dodáva, že na veži nie je núdza ani o humorné zážitky.
„Pamätám si, ako raz bývalý kapelník vložil do korpusu jedného z nástrojov fľašku a v kostole za organom sme sa potom tajne zohrievali,“ usmieva sa.
Jej 17-ročná sestra Martina, ktorej veľký bubnom by sa na vežu dal vyniesť len ťažko, ho na Štedrý deň zamení za triangel. „Na veži by som predsa nemohla chýbať,“ prezrádza dôvod.
Dychovka je preňho druhou rodinou
Vyštverať sa do výšky, kde sa nad vami kolíše už len kostolný zvon, je síce náročné, rovnako ako hrať v mínusových teplotách, spätná väzba však stojí za to.
„Moji kolegovia z práce si ako poslucháči túto našu tradíciu pochvaľujú. Hovorievajú, že to dole v meste veľmi pekne znie,“ približuje Martin Mojžiš, ktorý pri prvom koledovaní na veži musel prekonávať strach z výšky.
Dnes si však Vianoce bez tohto výnimočného stretnutia s priateľmi z Minciara, ktorí sú preňho akousi druhou rodinou, predstaviť nevie.
