HODRUŠA-HÁMRE. Baníctvo sa začalo v Hodruši-Hámroch rozvíjať pred stáročiami. Milovníci jeho histórie, ktorí poznajú krásu hodrušských hlbín, sa rozhodli jednu z baní sprístupniť verejnosti.
Autentické priestory len vyčistili
„Z viacerých možností sme si vytypovali Starú štôlňu všetkých svätých, ktorá fungovala minimálne od 14. až do polovice 20. storočia,“ povedal Richard Kaňa zo Slovenskej banskej spoločnosti Hodruša-Hámre.
„Myslíme si, že sa tam pracovalo nepretržite 700 rokov až do roku 1950, keď všetky strieborno-zlaté bane v Hodruši zatvorili. Dodnes tu ale funguje medená baňa Rozália, v ktorej sa ťaží ruda,“ vysvetlil so slovami, že sprístupnením podzemných banských diel sa spoločnosť zaoberá od roku 1994.
„V roku 2005 sme od súkromného majiteľa odkúpili aj povrchové objekty správy tohto banského závodu,“ hovorí o dvoch budovách, ktoré postupne zrekonštruovali a zriadili v nich stredisko pre podzemnú aj povrchovú expozíciu.
„Celé toto zariadenie ponúka služby v oblasti montánneho cestovného ruchu. Dominantné je pritom predstavenie bane Starovšechsvätých. Chceme v nej návštevníkom ukázať baníctvo vo viac ako sedemstoročnom horizonte.“
Turisti sa tak môžu dozvedieť ako sa vyvíjali spôsoby razenia banských diel, dobývania nerastnej suroviny či vystužovania.
„Štôlňa vyzerá tak ako keď ju baníci opustili. Nedali sme tam žiadne cudzie prvky, len sme ju vyčistili,“ poukazuje na to, že sa snažili o čo najväčšiu autenticitu.
Klenba z hlušiny.
Netopier, svätec a záhadné klenby
Vstup do Starej štôlne všetkých svätých sa nachádza priamo v areáli komplexu. Každého, kto chce do nej vojsť, najskôr zavedú do takzvanej haviarskej miestnosti.
„Ľuďom tam poskytneme úvodné informácie, zároveň ich vybavíme prilbami a svietidlami,“ vysvetlil.
My sme po úzkych, stáročných, chodbách, kráčali opatrne. V jednej chvíli sme takmer narazili do netopiera, ktorý klasicky visel dole hlavou a ocitol sa tak v blízkosti našej. Našťastie, odpočíval hlbokým spánkom, takže nás nevystrašil.
Mnohé úseky tvorili múriky a steny z hlušiny, ktorú baníci nevynášali von, no zužitkovali ju vo svojom pracovnom prostredí. Zaujali nás najmä klenby, ktoré boli tiež urobené takouto formou. Prekvapujúce na tom je, že pri tom nepoužili cement ani betón.
Po niekoľkých minútach sme došli k drevenej soche svätého Klimenta.
„Patrón tejto bane tu bol od nepamäti. Toto je len replika, pôvodná socha sa nezachovala. Podstavec je ale originál,“ vysvetlil nám náš sprievodca. Zároveň poukázal na chodby, ktoré kedysi ťažko pracujúci chlapi vytesávali ručne.
„Trvalo im rok, kým vydolovali desať metrov,“ podotkol. O chvíľu sme sa ocitli v uzučkej časti, ktorá by v niektorých mohla vyvolať pocity úzkosti. „Zachovala sa tu pôvodná výstuž,“ poukázal na unikát.
Celá prehliadka trvá zhruba dve hodiny. Po nej si návštevník môže vychutnať povrchovú expozíciu v budove bývalého riaditeľstva banského závodu, ktorú sa snažili zachovať v čo najpôvodnejšom stave.
Socha svätého Klimenta. Podstavec je pôvodný.
Pamätná izba legendárneho vtipkára
„Úvodná výstavka je zameraná na geológiu, pričom turistom laickou formou vysvetlíme ako rudné ložisko, ktoré je predmetom banskej činnosti, vzniklo. Je to spojené aj s ukážkou výtvorov sopiek z rôznych kútov sveta, štiavnickú nevynímajúc,“ pokračoval Kaňa predstavujúc nám povrchovú expozíciu.
Ďalšia časť je venovaná hľadaniu počiatkov hodrušského baníctva. Na nájdených exponátoch, ktoré v minulosti používali pri ťažbe a spracovaní zlato-strieborných rúd, návštevníkom vysvetlia ako baníci začínali v období stredoveku.
„Autentické nástroje sme ponachádzali priamo v bani Starovšechsvätých, ale aj v celej Hodruši,“ podotkol.
Jena z miestností je zameraná na ryžovanie zlata, ktorým začala činnosť celej stredoslovenskej banskej oblasti.
„Pred príchodom baníkov tu boli zlatokopi. Či už Kelti alebo ďalšie staroveké národy. Okrem toho, pred rokmi sme tu založili súťažný zlatokopecký klub. Turisti tu teda môžu vidieť všetko, čo sme povyhrávali a podonášali z rôznych podujatí,“ ukázal na vitríny s víťaznými pohármi, medailami či zlatokopeckými panvicami. Následne nás zaviedol do pamätnej izby vtipkára Nácka.
„Baníci boli, aj popri ťažkej robote, vždy veselí ľudia. Hovorilo sa o nich, že keď si nemali z koho robiť srandu, urobili si ju sami zo seba. Typickým takýmto huncútom, so všetkými kladmi aj zápormi, bol práve Nácko,“ spomenul fiktívnu postavu legendárneho baníka.
V múzeu je možné vidieť aj banské svietidlá od prvých keramických, stredovekých až po tie súčasné.
„Sú vlastne zdrojom svetielka nádeje, spojivom absolútnej tmy s povrchovým svetom.“ Vedľa lampášov vystavujú prilby v rôznych podobách.
„Treba si ale uvedomiť, že fenoménom baníkov sa stali len pred šesťdesiatimi rokmi. Dovtedy používali obyčajný klobúčik.“
Náckova pamätná izba.
Kvety bane zo všetkých kútov sveta
V budove nechýba fotogaléria so zábermi z hodrušských hlbín a kuchyňa so starým keramickým sporákom.
„Ľudia nám sem podonášali množstvo starožitných predmetov. Máme tu kolovrátok, nádobu na mútenie masla, džbány, tesárske a šusterské náradie,“ vymenoval.
„Bolo by na škodu tie veci nevystaviť. Prioritne však chceme túto miestnosť venovať hodrušskej čipke, ktorá sa v minulosti veľmi preslávila. Ženy s ňou chodievali po celej monarchii a predávali ju bohatým aj chudobnejším paničkám. Vyvrcholilo to zriadením štátnej čipkárskej školy v Hodruši, pričom jej najväčším dielom bolo zhotovenie desať metrov dlhej vlečky závoja na svadobné šaty anglickej kráľovnej Alžbety II.,“ pripomenul.
Prehliadku uzatvára najrozsiahlejšia expozícia, ktorá sa nachádza v podkroví múzea.
„Snažili sme sa zozbierať minerály v kryštalickej forme, ktoré baník pri ťažbe nerastných surovín v tomto regióne ponachádza. Rumunskí baníci volajú takéto nálezy flori de mina, teda kvety bane,“ povedal s tým, že pre porovnanie tam inštalovali aj exponáty z iných častí Slovenska, Európy a celého sveta.
Expozícia minerálov.
Múzeum hodrušského baníctva zriadila na vlastné náklady Slovenská banská spoločnosť. Verejnosti ho sprístupnia už v najbližších týždňoch. Montánny komplex bane Starovšechsvätých chcú oficiálne otvoriť už v máji.
