ŽIAR NAD HRONOM. Zberateľ hmyzu Jaroslav Kúdela sa svojej záľube venuje od svojich štrnástich rokov.
„Odjakživa som bol nadšený turista. Keď som sa motal po horách, začal som si všímať rôzne chrobáky. Prvého do svojej zbierky som však ulovil na družstve, kde pracoval môj otec. V pilinách, ktoré slúžili ako podstielka pod kravy, som zbadal veľkého chrobáka – nosorožíka obyčajného. Odvtedy som sa o to začal zaujímať,“ povedal.
Občas vyzerá podozrivo
Mŕtveho nosorožíka mal dlho len tak položeného na poličke vo svojej izbe. Neskôr ho krajčírskou ihlou napichol na polystyrén. Jeho zberateľská vášeň naplno prepukla v Čechách, kde si „odkrúcal“ základnú vojenskú službu.
„Jeden z mojich nadriadených zbieral motýle. Popri ňom som si aj ja zaobstaral nástroje na preparáciu hmyzu. Rôzne pinzety, ihly, krabičky, nalepovacie štítky a podobne. Získal som tiež adresy na rôznych špecialistov, ktorých v tom čase na Slovensku veľa nebolo,“ hovorí.
Aby sa v entomológii (náuka o hmyze, pozn. red.) lepšie orientoval, zohnal si aj odbornú literatúru.
„Postupne som sa do toho dostával a dnes mám vo svojej zbierke viac ako desaťtisíc chrobákov. Skladujem ich v krabiciach a skriniach,“ podotkol.
„Hmyz zbieram na tráve, kvetoch, dreve aj pod kôrou. Vlastne všade. Od jaskýň cez potoky a mláky až po trus, mŕtvolky a potraviny.“
Často ho vraj ľudia počas „lovu“ v prírode považujú za čudáka.
„Keď tomu niekto nerozumie a zrazu ma vidí v klobúku, poľovníckej veste, kanadách, s batohom, sieťkami a nožom na opasku, som podozrivý, ako keby nebezpečný. Mnohí na mňa kukajú, že čo som zač,“ smeje sa.
Niekedy to chce silný žalúdok
Doma má už vážky, pakobylky, ploštice, sršne, chrústy či motýle. Za najvzácnejšieho vo svojej zbierke ale považuje maličkého chrobáčika veľkosti makového zrniečka.
„Chytil som ho na Šibeničnom vrchu v Žiari. V rámci Slovenska ho zatiaľ nikde inde nenašli. Jeho názov je Phalacrus grossus Erichson,“ podotkol.
Chrobák, ktorého si vo svojej zbierke cení najviac.
Výnimočné miesto však u neho majú mandelinky, ktorých je vraj zhruba päťsto druhov.
„Ja ich mám už viac ako tristo. Sú si veľmi podobné, najmä maličké skočky (mandelinka, ktorá vie odskočiť, pozn. red.). Zvláštne je, že na 99 percent sa dajú určiť len podľa pohlavných orgánov. Musia sa vypitvať, očistiť a pod mikroskopom a s knižkou v ruke zisťovať o aký druh ide,“ vysvetlil.
„Bez špeciálnych lúp by to nešlo. Je to veľmi náročné na oči, chce to trpezlivosť a pevnú ruku.“
Zaoberá sa aj chrobákmi, ktoré žijú v zdochlinách. „Ľudia ich nemajú radi, protivia sa im, ale sú úžasne užitočné. Žerú mŕtvoly, takže vďaka nim sa nešíria baktérie,“ povedal. Zároveň poukázal, že na to aby ich človek mohol zbierať, musí mať silný žalúdok.
„Keď nájdete čerstvú zdochlinu, ktorá je celá nafúknutá a musíte ju prevrátiť, je to dosť nepríjemné. Nejeden raz sa totiž stane, že črevá z nej vystreknú.“ V takýchto prípadoch používa pinzetu a paličky.
„Pri pohľade na hmyz si uvedomujem, aká je príroda pestrá. Ja sa pohybujem len v našich zemepisných šírkach, ale na Balkáne, Blízkom východe či v Afrike to pre entomológa musí byť zážitok. Čím teplejšia krajina, tým väčšia farebnosť,“ uzavrel.
