KREMNICA. Klub duševnej rovnováhy v Psychiatrickej nemocnici profesora Matulaya začal fungovať v septembri 2001. Na jubilejnom 150. stretnutí sme nechýbali ani my.
Dve odlišné skupiny
„Vídame sa každý prvý utorok v mesiaci,“ hovorí klinický psychológ nemocnice Jindřich Cupák.
„Pred viac ako dvanástimi rokmi, na detskej psychoterapeutickej skupine, jedna pacientka podotkla, že by rada videla ako takáto terapia prebieha u dospelých. O hodinu na to som už s deťmi prišiel medzi nich a tak sa v psychoterapii stretli dve skupiny vekovo odlišných ľudí,“ vysvetlil.
Keďže obidvom stranám vtedajšia novinka priniesla spokojnosť, želali si opakovanie.
„Odvtedy sme nevynechali ani jediný prvý utorok v mesiaci. K výpadku nikdy nedošlo, čo je úžasné,“ podotkol.
Silné príbehy
Klub navštevujú okrem hospitalizovaných pacientov aj ľudia zvonka. Mnohí totiž dostali chuť prísť tam aj po opustení nemocnice.
„Práve oni tu zvyknú mať prvé slovo. Buď sa nám požalujú ako ich život trápi, alebo sa pochvália ako si s problémami dokážu poradiť,“ pokračoval s tým, že na sedeniach vládne neopakovateľná atmosféra bezpečia a dôvery.
„Rozoberajú sa tu veľmi intímne veci, ktoré sa vonku zvyčajne nehovoria. To, že je tu niekoľko vekových kategórií, umožňuje aj iný pohľad na naše medzigeneračné problémy,“ poukázal Cupák na špecifikum skupiny.
Vyrozprávané príbehy, často veľmi silné, ľuďom na terapii prinášajú vzájomnú podporu a poučenie. Dospelí sa priblížia problémom detí a naopak, zároveň sa skôr pochopia.
Oáza pokoja
Pravidelným účastníkom klubu je aj Michal, ktorý je v nemocnici šesť týždňov a jeho liečba sa pomaly blíži ku koncu.
„Našiel som tu oázu pokoja. Vonku som zažil výšky aj pády,“ hovorí.
„Dá sa povedať, že ma sem dohnala generačná choroba. Jednoducho som podľahol pracovnému vypätiu a stresu. Všetkému, čo nám dnešná doba prináša. Začal som trpieť nespavosťou, stratou chuti do jedla až to došlo k totálnemu vyčerpaniu,“ pokračoval.
„Prepadla ma apatia, strata záujmu o seba, osobnostná dehonestácia. Musel som vyhľadať odbornú pomoc,“ vysvetlil so slovami, že trpí poruchou osobnosti s ťažkými depresívnymi epizódami.
„Momentálne sa cítim dobre, aj keď je tam istá obava, či som schopný zvládať nejaké ďalšie zamestnanie. Také pocity zrejme máva každý. Ale verím si, bez toho to nejde,“ podotkol.
Klub duševnej rovnováhy mu prináša spolupatričnosť a vzpruhu. Tvrdí, že ho plánuje navštíviť aj po opustení psychiatrie.
