Hygiena v stredovekých mestách mala svoje limity. O historických záchodoch, ale aj o úlohách kata, ktoré si dnes s touto odstrašujúcou funkciou nikto nespája, hovorí historik Daniel Kianička.
KREMNICA. Zromantizovaná predstava slávnej Kremnice a jej hrdých mešťanov, ktorým priniesli bohatstvo bane a obchody, bledne pri zmienke o stredovekej hygiene.
Zo záchodov do hradobnej priekopy
Rovnako ako v iných mestách znamenala pomerne hustá zástavba a úzke uličky problém pri ich udržiavaní.
„Keďže v mestách neboli až tak rozšírené kompostoviská, všetky odpadky z domácnosti alebo z trhov, ktoré boli v tom čase len biologického pôvodu, končili na ulici. Odtiaľ ich zmyla voda do splaškových jarkov,“ hovorí historik kremnického múzea mincí a medailí Daniel Kianička.
Dlažba v blízkosti jatiek bola červená od krvi, nijakú zvláštnu pozornosť však obyvatelia tomuto javu nevenovali. „Je jasné, že za takýchto okolností muselo mesto poriadne zapáchať, najmä keď si predstavíme, že ľudské výlučky padali zo záchodov v úzkych domových arkieroch do hradobnej vodnej priekopy,“ objasňuje s tým, že zvyšky takéhoto záchodu možno aj dnes identifikovať neďaleko kremnickej Dolnej brány.
Časté kúpanie považovali za nezdravé
Osobnej hygiene sa v stredoveku veľká váha neprikladala, v príbytkoch mešťanov nebývalo zvykom mať pre očistu tela vyhradené špeciálne miesto, teda kúpeľňu.
„Stačila nádoba s vodou a uterák, prípadne kaďa. Zväčša by sme ich našli pokope s obývacím priestorom, kde obyvatelia domu aj spávali,“ približuje historik a na vysvetlenie dopĺňa: „Bola to doba, keď vládlo presvedčenie, že príliš časté umývanie sa neprospieva organizmu. Keď osemnáste storočie prichádzalo s reformami, navrhovalo sa, aby sa človek kúpal raz do mesiaca, čiže predtým to bolo ešte zriedkavejšie.“
Najstaršia zmienka o kúpeľni v jednom z meštianskych domov v Kremnici, ktorú historik našiel v archívoch, pochádza z roku 1599.
V kúpeľoch pili sírnu vodu aj pivo
Už stredovek však poznal verejné kúpele a poznala ich aj Kremnica.
Podľa Kianičku to dokazuje daňový súpis z rokov 1423/24, kde sa spomínajú výdavky mesta na chod kúpeľov a tiež súpis z rokov 1442/43 hovoriaci o prevádzkovateľovi takéhoto podniku menom Banczko.
„Rovnako z 15. storočia pochádza doklad o tom, že kremnický mešťan Klaus Lammel získal za sto hrivien striebra a sto dukátov do zálohu Turčianske Teplice. V nasledujúcom storočí sa tam už Kremnica angažovala výrazne,“ spomenul začiatky kúpeľnej tradície.
Vtedajšie kúpele neboli len o vonkajšej očiste, ale aj o vnútornom vyčistení organizmu. Podávali sa v nich rôzne močopudné prípravky, sírne vody, ale aj obľúbené pivo.
Kúpeľníci sa venovali aj inej oblasti činnosti, dnes by sme ich zaradili k zdravotníckemu personálu. „Ošetrovali vonkajšie poranenia, naprávali zlomeniny, trhali zuby, vyrezávali hnisavé ložiská, púšťali žilou a podobne,“ prezradil v rámci prednášky Strach a hnus v Kremnici Kianička.
Kat bol šarhom a pochovával samovrahov
Niektoré z funkcií súčasných komunálnych služieb mal v tom čase v meste pod palcom človek, s ktorým by sme ich len sotva spájali. Patrili k profesii kata. Ten bol zároveň šarhom, čistil ulice, vyprázdňoval latríny.
„Podľa dohody medzi mestom Kremnica a katom Móricom Freyom z roku 1724 mal tento uskutočňovať nielen výkon tortúry a rôznorodých trestov vrátane hrdelných, ale aj pochovávať samovrahov, čistiť mesto, odchytávať psy, kopať jamy a odpratávať uhynuté kone, kravy, svine a ovce. Jeho týždenný plat činil tri rýnske zlaté,“ číta z neskorších prameňov historik.
Aj tieto úlohy dostávali kata na okraj spoločnosti a ľudia od neho zväčša bočili.
Pozvánka na prednášku: Zločin a trest v Kremnici
Ďalšia zo série prednášok historika Daniela Kianičku, tento raz na tému Zločin a trest v Kremnici, sa uskutoční 16. apríla o 18. hodine v kremnickom kine Akropola.
Návštevníci sa dozvedia, aké motívy viedli ľudí v minulosti mesta k vraždeniu, krádežiam či k vzájomnému urážaniu sa. Malá ochutnávka v článku Múzeum opatruje aj dôkaz vraždy.
