NOVÁ BAŇA. Jana Majerská z novobanskej časti Bukovina je jedinou ženou v regióne, ktorá sa venuje rezbárstvu.
Dedičstvo po otcovi
Talent zdedila po otcovi, vychýrenom rezbárovi Júliusovi Katinovi.
„S nožíkom v ruke som behávala už ako malé dieťa. Otec mi ho nechcel dávať, samozrejme, bál sa, no napriek tomu som mu ho zobrala a vyrezávala si kadejaké maličkosti,“ hovorí.
„Postupne, keď videl, že s tým viem narábať, dovolil mi pracovať s rybičkou. Zvykol mi ju prebrusovať a neskôr mi dal už aj riadne ostré nože.“
Vždy, keď prišla zo školy, presedela pri ňom celé hodiny. „Pozorovala som ho ako robí a popritom som si tiež niečo vyrezávala. Chvíle s ním som často uprednostnila pred hrou s kamarátmi,“ podotkla.
Už ako malá obdarúvala svojimi výtvormi aj spolužiakov. „Nosievala som im myši a rôzne iné figúrky,“ smeje sa.
Lásku k drevu podľa jej slov dedia z generácie na generáciu.
„Starý otec vyrábal poľnohospodárske náradie, ocino začínal s ovečkami, pokračoval črpákmi a neskôr zhotovoval aj betlehemy.“ Rezbárstvo priťahuje aj jej staršieho syna, takže už teraz je isté, že v rodine má pokračovateľa.
Hrdosť na salaši
„Vždy ma veľmi tešilo, keď ma ocino zobral na salaš pod Inovcom, ktorý tam kedysi stál. Navštevovali sme tamojšieho baču, ktorému robieval črpáky. Potom nám z nich dával napiť a keďže nejaké drobné práce som na nich vykonávala aj ja, cítila som pri tom veľkú hrdosť,“ približuje spomienky z detstva.
Keď prišiel čas rozhodovania sa o strednej škole, podala si prihlášku na umeleckú. Žiaľ, nezobrali ju.
„Moje papiere, bez toho aby ich otvorili, mi vrátili naspäť. Netuším, prečo a už sa tým ani nezaoberám,“ pokračovala.
„Nakoniec som zmaturovala ako čašníčka, no v tomto odbore som pracovala len rok. Potom som sa vydala a zostala doma na materskej dovolenke. Odvtedy som sa opäť začala naplno venovať vyrezávaniu. Strávila som pri tom celé noci,“ podotkla.
Objavuje kyjatické vzory
„Začínala som ovečkami, ktoré robím po vzore môjho otca. Také isté vytvára aj môj syn,“ hovorí s úsmevom.
Postupne robila ďalšie zvieratká, medzi ktorými dominujú koníky.
„Neskôr som sa dala na betlehemy, črpáky či sochy Panny Márie.“
Jedno z jej diel, socha svätej Márie Goretti, zdobí aj bukovinský kostol. Do jeho modlitebne od nej ešte predtým putoval veľký kríž s Ježišom Kristom.
Veľa však robí najmä pre ÚĽUV (Ústredie ľudovej umeleckej výroby). Najviac ju to ťahá práve k ľudovej tvorbe.
„Asi je to tým, že som v takom duchu vyrastala. Veď ako dieťa som nechýbala pri oraní, kosení, sušení sena,“ vymenovala.
„Zrejme preto ma stále viac baví objavovať kyjatické vzory, staré rozety a všetky prvky, ktorými ľudia kedysi vyzdobovali svoje domy. Lákajú ma tiež staré náradia, hračky a všetko, čo s tým súvisí. V tom sa jednoducho nachádzam.“
Práce Jany Majerskej môžete vidieť na aktuálnej výstave v Pohronskom múzeu pod názvom Fantázia z dreva.
