Na misii v Albánsku sa Maťa zo Žarnovice ocitla ako dobrovoľníčka. Prekvapilo ju, že stále sú tam bežné krvné pomsty a tradícia je silnejšia ako viera.
ŽARNOVICA. Žarnovičanka Martina Sitárová sa nedávno vrátila z dvojtýždňového misijného letného tábora v Albánsku, kde spolu s ďalšími Slovákmi pôsobila ako dobrovoľníčka. Študentka Katolíckej univerzity v Ružomberku, v odbore predškolská a elementárna pedagogika, sa ako animátorka venovala albánskym deťom v jednej z osád.
Čo vás priviedlo práve do Albánska?
- Už dlhšie som chcela ísť na nejaké misie. Na jednom formačnom stretnutí, ktoré sa konalo v Žarnovici, ma zaujala organizácia venujúca sa tejto oblasti. Dostala som sa tam cez ňu.
Museli ste spĺňať nejaké podmienky?
- Ani nie. Pred odchodom sme sa trošku museli učiť albánčinu, no keďže je to náročný jazyk, zapamätala som si z nej len nejaké slovíčka a bežné frázy. Skôr sme sa tam rozprávali po anglicky.
Kde konkrétne ste pôsobili?
- V osade Tale nachádzajúcej sa v blízkosti mora. Vznikla tak, že ľudia tam poschádzali z hôr za úrodnejšou pôdou. Sú tam len prašné, hrboľaté, cesty a skoro žiadne obchody.
Bývali sme u sestier saleziánok, ktoré tam majú vybudované centrum. Miestne deti, od šesť do pätnásť rokov, k nim chodia počas celého roka a cez leto im robia denný tábor.
Koľko detí do neho chodí?
- Zhruba sto, ale je to trochu pohyblivé. Tam deti nie sú až také disciplinované. Napriek tomu, že to mali zaplatené, aj keď išlo len o symbolickú sumu, každý deň do tábora nechodievali. Niekedy ich prišlo viac, inokedy menej.
S albánskym chlapcom Ervinom. FOTO: NIKOLA MIHALČINOVÁ
Na to, že Tale je len osada, je stovka slušné číslo.
- To áno, je to ale dosť veľká osada. Základnú školu tam navštevuje až tristo detí. Podmienky obce však nespĺňa.
Ako tam vyzeral váš bežný deň?
- Ráno si všetci animátori nachystali všetko potrebné, podľa programu, o deviatej prišli deti. Keďže Albánci veľmi radi tancujú, deň sme začínali polhodinovou rozcvičkou pri hudbe. Potom sme robili krúžky rozdelené do niekoľkých skupín. Športový, tvorivý, tanečný, cukrársky a jazykový, pričom sa učili angličtinu s taliančinou. Deti si mohli vybrať. Nasledovalo divadielko, prezentácia detských prác, hodnotenie dňa s animátormi a okolo obeda sme končili. Potom sme si chystali program na ďalší deň, no večer sme mali voľno a mohli sme oddychovať pri mori.
V ktorom krúžku ste pomáhali vy?
- V cukrárenskom. Ten navštevovali staršie deti, najmä dievčatá, ktoré to potrebujú.
Stihli ste spoznať aj iné miesta ako osadu Tale?
- Keďže tábor fungoval od pondelka do piatka, cez víkendy sme mali voľno. Počas neho sme pomáhali sestrám saleziánkam, napríklad v záhrade. No navštívili sme aj Tiranu, hlavné mesto, ktoré je odtiaľ vzdialené len pár desiatok kilometrov. S animátormi sme podnikli aj spoločný výlet do hôr.
Okolie osady Tale. FOTO: NIKOLA MIHALČINOVÁ
Čo sa vám v Albánsku najviac páčilo?
- Samotné deti. Sú veľmi priateľské a za všetko vďačné. Vždy, keď som sa na ne usmiala, rozbehli sa ku mne a vyobjímali ma. Ich rodičia, paradoxne, emócie veľmi neprejavujú. Tie decká to potrebujú, možno práve preto to hľadali u nás a boli vďačné za každý úsmev.
Výchova je tam zrejme dosť prísna, svoje asi zohrávajú aj tradície. Prekvapilo vás niečo v tomto smere?
- Nepoznajú odpustenia a stále sú tam bežné krvné pomsty. Keď niekto niekoho zabije, rodiny si to medzi sebou vracajú a takto to pokračuje do nekonečna.
Stretli ste sa tam s nejakým takým príbehom?
- Keď sme kráčali osadou, sestra saleziánka nám ukazovala jednotlivých ľudí s tým, že nikde nemôžu chodiť, lebo ich rodiny sú v krvnej pomste.
Slovenské zloženie. Zľava Majka, sestra Magda, Betka, Maťa a Nika. FOTO: NIKOLA MIHALČINOVÁ
A čo dievčatá? Aké tam majú postavenie?
- Sú považované za menej ako chlapci. Mali by sa starať o domácnosť a rodinu. Niektoré k nám, do tábora, ani nepustili. Von môžu vychádzať len v sprievode rodičov, bratov, alebo so skupinou dievčat. Svadby sa tam robia na základe dohody, pričom muž si svoju nastávajúcu môže vybrať, no žena na výber nárok nemá. Nie je tam preto ničím výnimočným, keď nevesta celú svadbu preplače. V Tirane sme napríklad zažili svadbu, na ktorej sa nevesta usmievala nasilu. Videli sme na nej, že je nešťastná. Asi preto na sobáš pol hodinu meškala.
Na druhej strane tam je veľmi nízka rozvodovosť. Keď sa už raz dievča vydá, s manželom musí zotrvať.
Väčšina Albáncov sú moslimského vierovyznania. Zrejme ich zvyky súvisia práve s náboženstvom.
- Áno, ale osada Tale je celá kresťanská. S tým, že viera u nich nie je taká silná ako tradícia. Ak sa raz niekto dostane do krvnej pomsty, budú sa medzi sebou zabíjať bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú kresťania.
Kvôli čomu tam ľudia prichádzajú do konfliktov?
- Sú prchkejší, takže stačí, ak sa v škole pohádajú pre nejakú maličkosť. V takom prípade dokáže chlapec zabiť chlapca, alebo dôjde k stretu medzi ich otcami.
Predpokladám, že nie všetci v Albánsku takto žijú.
- Skôr to pretrváva v osadách. V mestách sa to začína meniť k modernejšiemu životu, ale nie u všetkých. Tradícia je silná.
Viete si predstaviť, že by ste v takej krajine pôsobili natrvalo?
- Vôbec nie. Ale ak by bola možnosť, veľmi rada by som sa tam v rámci misie na istý čas vrátila.
