BANSKÁ ŠTIAVNICA. Salamandrový sprievod v Banskej Štiavnici úzko súvisí s Baníckou akadémiou, ktorú založila v roku 1762 Mária Terézia. Konal sa vždy po zotmení, vo svetle baníckych kahanov a fakieľ, pri významných udalostiach ako prvé fáranie, šachtág, pohreb profesora, študenta a podobne.
Po odsťahovaní akadémie do Maďarska sa ešte párkrát uskutočnil, no s príchodom vojny nastala dlhá pauza. Tradíciu obnovili až v roku 1949, keď sa sprievody konali v súvislosti s Dňom baníkov, energetikov a hutníkov. Od tých čias ich, dosť nepravidelne, organizovali Rudné bane.
Poslední absolventi ju dojali
„Pracovala som tam ako námestníčka a keďže som organizačný typ, angažovala som sa aj na Salamandrovom sprievode,“ hovorí Dalma Štepáneková (82), ktorá je ostatných štyridsať rokov neoddeliteľnou súčasťou známeho sprievodu.
Najkrajší Salamander sa podľa jej slov uskutočnil v roku 1964.
„Zúčastnili sa na ňom poslední absolventi Baníckej akadémie. Bolo dojímavé sledovať tých starých pánov, ako so slzami v očiach kráčajú ulicami Banskej Štiavnice a spomínajú na krásne študentské roky prežité v tomto meste,“ povedala.
V roku 1988 organizovali Rudné bane Salamander poslednýkrát, potom sa tejto tradície ujalo mesto. Od roku 1993 sa koná každoročne. Odvtedy je všetko v rámci príprav, od zabezpečenia a úpravy kostýmov cez ich zadeľovanie, ale aj samotný scenár sprievodu, v jej réžii.
Za roky aktívnej práce nahromadila už viac ako tisícku kostýmov.
„Predtým sme si ich požičiavali z Martina, odkiaľ nám ich vždy doviezlo veľké auto. Bolo to náročné nielen na čas, ale aj peniaze. Rozhodla som sa teda, že si urobíme vlastnú šatnicu,“ vysvetlila.
„Prirástla mi k srdcu, akoby bola moja vlastná. Za 23 rokov sa mi ju podarilo rozšíriť tak, že všetky postavy kráčajúce v Salamandrovom sprievode máme pokryté výlučne kostýmami z nej.“
Šaty zo starých závesov
Sprievod so stovkami ľudí je rozdelený na dve časti. Úvodná súvisí so samotnou Baníckou akadémiou, druhá dotvára obdobie, v ktorej Salamander vznikol.
„A keďže mám už svoj vek, prežila a poznala som jednotlivé postavy, ktoré v ňom stvárňujeme. Viem teda ako vyzerali v skutočnosti,“ podotkla.
„Vyrastala som na Hornej Rovni a dobre si pamätám výzor drotárov, handrárov, kominárov, sklenárov. Snažila som sa preto nájsť typy ľudí, ktorí mi ich pripomínali. Chcela som, aby v sprievode pôsobili autenticky, rovnako si dávam záležať aj na ich oblečení.“
O tom, že je detailistka svedčí fakt, že sa chodila školiť do martinskej požičovne kostýmov.
„Aby som mala prehľad o tom ako kedysi vyzerali kati, drábi a podobne. Podľa toho som dala ušiť nejedno historické oblečenie.“
Šijú ho pre ňu kamarátky a známe s krajčírskymi schopnosťami, niečo vytvorili aj zamestnankyne v bývalej Plete. Poslúžili im na to staré závesy z jej vlastnej domácnosti, ale aj od iných ľudí.
„Verím, že Janko sa raz tohto všetkého ujme,“ hovorí o svojom pomocníkovi. FOTO: EVA ŠTENCLOVÁ
Všeličo od kdekoho
V čase našej návštevy bola šatnica, ktorá je v priestoroch banskoštiavnických technických služieb, takmer poloprázdna. Väčšinu kostýmov už zaniesli, s blížiacim sa Salamandrovým sprievodom (12. 9.), jednotlivým postavám. Na vešiaku sa však ešte vynímali šaty Cironičky, výstredne sa obliekajúcej dámy, ktorá kedysi v Štiavnici skutočne žila.
Zaujali nás aj vychádzkové banícke uniformy v čiernej farbe či aušusnícke v červeno-bielej kombinácii. Takisto odev komorného grófa, mundúry pre drábov, maďarských žandárov a delostrelcov.
„Najviac si cením kostým večného študenta. Z môjho starého kabáta ho ušila podľa vzoru z múzea jedna kolegyňa. Keďže je malý a ťažko sa hľadá chlap, ktorý by ho obliekol, dala som teraz urobiť nový,“ ukázala sako, na ktorom je zobrazený život vysokoškoláka.
„Sú na ňom párky, rožky, štvorlístok a prasiatko pre šťastie, husle aj noty s melódiou pesničky Vstávaj Hanzo hore. Jednoducho všetko, čím študenti žili. Nechýba teda ani srdce zobrazujúce lásku a mesiac pripomínajúci noc,“ vysvetlila.
V šatnici sú ale aj staré klobúky, kabelky, čiapky robené zo starých kožušín či parochne.
„Je tu pozbierané všeličo od kdekoho,“ podotkla.
V ďalšej miestnosti nám ukázala aj rekvizity, pričom k najvýraznejším patrí Léna, manželka legendárneho Náca.
Mravenčia robota
Na čele sprievodu je vždy hlavný pastier so symbolickou jaštericou. Za ním kráča aušusník so skríženými kladivami, ďalej permoníci, kutnohorskí baníci, remeselníci, banícka hudba, valeta, večný študent a samotný salamander so svetlami. Nasledujú husári, komorný gróf, vojaci a bürgermajster na somárovi, recesisticky otočený hore r.ťou.
Nechýba mestský bubeník, sudcovia, väzni, pisári, kňazi, kati, smrť s kosou ani rabín. Medzi jednotlivcami sa vždy objaví Cirónička, lacný Jožko, živé hodiny, nočný hlásnik, šašovia, staré dámy na koči a podobne.
Mať toto všetko pod kontrolou dá zabrať. Hlavnú organizátorku však teší, že už tretí rok jej so sprievodom pomáha mladý Štiavničan Ján Petrík.
„Keďže ide o drobnú, mravenčiu, robotu, veľa záujemcov o ňu nie je. Verím však, že Janko sa raz tohto všetkého ujme,“ uzavrela.
