NOVÁ BAŇA. Umenie spája manželov Kubinských od ich študentských čias. Zoznámili sa v Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, pričom spolu žijú a tvoria dodnes. Harmónia a pochopenie sú medzi nimi zreteľné už na prvý pohľad. Navzájom sa podporujú a inšpirujú, v ich tvorbe cítiť mužský aj ženský princíp.
Z Florencie išiel do Carrary
Diela maliarky Moniky Kubinskej a sochára Bohuša Kubinského mohli milovníci umenia obdivovať v Paríži, Prahe aj Budapešti. Výstavy mali tiež v Holandsku, Taliansku, Rakúsku a Litve. Aktuálne je možné vidieť ich tvorbu v Pohronskom múzeu v Novej Bani, kde výstava potrvá do 27. februára budúceho roka.
Na svojom „konte“ majú viaceré spoločné projekty ako napríklad Znenie ticha v bratislavskej kaplnke Sv. Jána či Depozit v šamorínskej synagóge, ktorý stále prebieha.
„Výstavu Socha a obraz robíme v meste, z ktorého pochádzam, takže sú tu aj práce, ktoré som robil ešte v ateliéri nášho novobanského rodičovského domu,“ hovorí sochár. Predlohou mu vtedy boli príbuzní, susedia, ale aj spomienky z detstva a študentských čias v Kremnici.
„Hneď ako sa dalo, po revolúcii v 89., som odišiel na študijný pobyt do talianskej Florencie,“ pokračoval.
„Odtiaľ som sa vybral do Carrary s cieľom naučiť sa pracovať s mramorom. Robiť so sochármi, priamo v tých štúdiách, bolo pre mňa najlepšou školou.“ Odvtedy pracuje s mramorom zrejme ako jediný umelec na Slovensku.
O mramorové „šutre“ sa licituje
Pod jeho rukami vznikajú monumentálne aj menšie diela z tohto vzácneho kameňa. Popri drine, ktorú tvorba s ním predstavuje, je pre neho samotný výber materiálu, ktorý mu dovážajú z Talianska, relaxom.
„Na štrnásťtonovú sochu musím kúpiť takmer tridsaťtonový kameň. Nikto mi z neho neodreže potrebný kus ako z masla,“ vysvetľuje. „Je to doslova rituál. Chodia tam kupci z arabských krajín a o jednotlivé šutre sa licituje,“ priblížil atmosféru na trhu s mramorom.
Vysekávať z neho sochu je náročné, ku koncu máva umelec úplne krvavé ruky. Okrem toho, chybný ťah môže spôsobiť obrovskú škodu. Jeho majstrovstvo však spočíva aj v tom, že dokáže pracovať veľmi citlivo a kameň jednoducho nepraskne.
Za svoju srdcovkou považuje dielo, ktoré vytvoril v Taliansku ešte ako študent a nazval ho Odpočinok.
„Podnietilo ma k tomu stretnutie s vtedajším Svätým Otcom Jánom Pavlom II. Je to spomienka na môj taliansky pobyt. Keď sa dá, často sa tam vraciame.“
Jednu z jeho najväčších prác je možné vidieť v seriáli Búrlivé víno. Dielo, pri ktorom sa stretávali hlavní protagonisti, vzniklo z dvesto ton vážiacej travertínovej skaly.
V pozadí sochárova „srdcovka“, teda dielo z mramoru nazvané Odpočinok.
Stuartovna s uhrančivým pohľadom
Jeho manželka sa, prirodzene, zaoberá najmä ženskými témami. „Ostatné dva roky som robila Máriu Stuartovnu, ktorá ma zaujala tragickým osudom,“ povedala. Obraz, ktorý je možné vidieť na novobanskej výstave, však podľa jej slov vôbec nevystihuje skutočnú podobu škótskej kráľovnej.
„Pri predchádzajúcich prácach som sa snažila znázorniť jej ozajstný výzor, ale tu som sa zamerala najmä na uhrančivý výraz jej očí,“ vysvetlila.
Jej obrazy sú väčšinou veľkých rozmerov. V Pohronskom múzeu nájdete ukážky z tém Srdcia, Stretnutia, no nechýbajú ani menšie práce z cyklu Alchýmia lásky.
Osobne má rada napríklad Moneta, no myslí si, že jej práce sú o niečom úplne inom.
„Mám ale množstvo malieb, na ktorých zobrazujem potoky. Zrejme je to tým, že pri jednom som vyrastala,“ podotkla so slovami, že umenie je o emóciách, na ktorých stavia aj ona.
Anjelská dobrota sa zobrazuje ťažko
Z realistických diel rada spomína na obraz, ktorý robila pre Nicholasa Wintona, teda muža, ktorý v roku 1939 zachránil životy stoviek židovských detí.
„Bol to pre neho dar za posledný natočený film o ňom, pričom mi zadali, že musí ísť o realistický portrét,“ vysvetlila. Dielo s rozmerom 1,3 metra zdobí stenu jeho obývačky. Umelkyni sa tak splnilo prianie, aby sa obraz dostal na miesto, kde sa naň obdarovaný bude môcť pozerať.
„Jeho manželka zomrela na vážnu chorobu a keďže mu veľmi chýbala, objednávatelia mu chceli darovať portrét obidvoch. Mali sa veľmi radi a tým, že tu už nie je, veľmi trpí,“ hovorí.
„Jeho žena sa mi maľovala ľahko, ale Nicholasa Wintona som robila do poslednej chvíle. Zabrať mi dali najmä jeho oči. Mal v nich hravosť, radosť, anjelskú dobrotu, jednoducho svietia. Dosť som sa s tým trápila, ale on je spokojný,“ dodala s úsmevom.
