MICHAELA PRIBILINCOVÁ, autorka Pozitívnych rozprávok, ktoré pre audio verziu nahovorili známi herci, v tom má jasno. Vlk s rozpáraným bruchom a ježibaba, ktorá pojedá malé deti – tadiaľ cesta nevedie.
ŽIAR NAD HRONOM. Pozitívne rozprávky vznikli ako reakcia na ich hrôzostrašné originálne predlohy. Deti nemajú desiť, naopak učia ich rozmýšľať a pracovať na sebe. Ich autorkou je riaditeľka žiarskeho mestského kultúrneho centra a psychologička Michaela Pribilincová. „Je na nás, aké riešenie konfliktu dobra a zla deťom ponúkneme,“ hovorí.
Čo máme hľadať za zrodom Pozitívnych rozprávok? Bolo to niečo, čo vo vašej hlave vznikalo postupne alebo vás inšpirovala nejaká konkrétna skúsenosť?
- Pri zaspávaní som synovi púšťala klasické nahovorené rozprávky – Červenú Čiapočku či Medovníkovú chalúpku. Rozmýšľala som, aké obrazy sa mu v hlave vynárajú, keď počúva, ako vlk zožerie starkú, Karkulku, potom mu rozpárajú brucho a hodia ho do studne. Podobne na mňa pôsobil aj ďalší spomínaný príbeh, kde chce najskôr ježibaba upiecť a zjesť Janka a Marienku a neskôr ju deti hodia do pece.
Keď sme boli v lese na hríboch, stále sa obzeral, či niekde nestriehne vlk. Podobnú skúsenosť mali aj kamarátky. Tak som si povedala, že tadiaľ cesta nevedie.
To bol prvotný pocit. Čo nasledovalo?
- Do piatich rokov deti nevedia rozlišovať medzi realitou, snami a rozprávkami. Impulzom, prečo som začala vymýšľať alternatívne závery a pointy, bol môj syn a postupne aj ostatné deti. Keďže s podobnou situáciou sa stretávali aj iní rodičia, ale nevedeli si vymyslieť vlastné verzie známych príbehov, dala som to na papier. Kolega a pesničkár Janko Kulich prišiel s nápadom, že keď nám do Žiaru prichádzajú hosťovať obľúbení herci z viacerých divadiel, mohli by sme ich osloviť, aby postavy nahovorili. K tomu sme pridali originálne piesne. Preto audio verzia.
Je náročné získať veľké herecké mená? Na CD sa objavujú hlasy Marty Sládečkovej, Maroša Kramára, Adyho Hajdu, Lakáša Latináka, Anky Šiškovej a ďalších.
- Keď si herci prečítajú scenár dopredu, páči sa im to. Netreba ich prehovárať. Samozrejme, majú to zaplatené. Aktuálne komunikujem o českej verzii s tamojším dabingovým štúdiom – pre Pozitivní pohádky by som chcela získať Miroslava Donutila, Martina Dejdara, Bolka Polívku, Tomáša Klusa či Lucku Bílú. Odporučili mi napríklad aj Karla Gotta, ktorý by chcel spolu s rodinou nahovoriť nejakú rozprávku.
Vyštudovali ste psychológiu, pozeráte sa na to teda aj z odborného hľadiska. Aké miesto majú rozprávky v detskom svete?
- Sú neoddeliteľnou súčasťou detského sveta a práve preto je veľmi dôležité, čo deťom dávame. Niečo, čo sa môže zdať naivnou hrou, je pre ne v skutočnosti príprava na život. Je na nás, čo si vyberieme – či chceme, aby sa deti naučili, že musia bojovať a zabiť zlo, aby zvíťazilo dobro alebo im ponúkneme úplne iné možnosti riešenia tohto konfliktu.
Aj karate je pre deti prospešné, kým ho berú ako šport, ako cestu k sebadisciplíne. Je pozitívom iba potiaľ, pokiaľ ich naučí svoju silu ovládať a kontrolovať, nie ju zneužívať.
Čo súčasná televízna ponuka pre deti? Do akej miery na ich vývoj vplýva pozitívne či naopak negatívne?
- Doma nemáme televízor. Nechcem žiť vo svete plnom negatívnych správ o konfliktoch, haváriách a vraždách. Môj svet je pekný a bezpečný, lebo som sa pre taký rozhodla. (úsmev)
Z ponuky pre deti sa určite dá vybrať, no bez takejto selekcie by som môjho 5-ročného syna nenechala sedieť pred telkou. Napríklad Simpsonovci sú vyslovene pre dospelých a v takej klasike ako Tom a Jerry je množstvo agresivity. Radšej mám preto produkcie štúdia Walt Disney, z ktorých každá má svoju peknú pointu.
Takí Krúdovci – musia vyjsť zo svojej zóny komfortu, aby mohli niečo nové a krásne zažiť. Alebo Medvedí bratia – učia nás pozerať sa očami zvieraťa a zamyslieť sa, kto je ten netvor? Zviera alebo človek?
Keď si spomeniete na vlastné detstvo a váš vzťah k rozprávkam –vzbudzovali vo vás strach?
- Spomínam si, že som ich počúvala z platní, predstavovala som si ich, hrávala som sa pri nich. Nehovorím, že ma desili, skôr som z niektorých mala stiesnený pocit. Vtedy som to ale nevedela definovať.
Dokážu sa deti s takýmto podvedomým iracionálnym strachom vysporiadať?
- Záleží to od konkrétnej povahy, ale menšie deti mnohým aspektom týchto rozprávok vôbec nerozumejú. Tu vidno, že viaceré z príbehov pôvodne neboli určené deťom, ale dospelým.
Niektorí ľudia sa ma pýtajú, prečo chcem meniť osvedčenú klasiku, no ja len ponúkam variantu pre mladšie deti. Od piatich rokov, keď sú schopné pochopiť aj originálne verzie s ich krutosťou, je dobré ich s nimi zoznámiť. Skrývajú totiž rôzne symboly a významy.
Je ale otázne, či dnes musíme deti rozprávkami strašiť – pred stovkami rokov bol les nebezpečným miestom – ježibaby a krvilačné vlky boli spôsobom, ako deti udržať v dedine. Bola to forma ochrany.
Do príbehov na CD ste zakomponovali aj niektoré NLP techniky (NLP - neuro-lingvistické programovanie – pozn. red.). Ako fungujú?
- Naším hlavným zámerom bolo vniesť do rozprávok pozitívny odkaz a zároveň deti niečo naučiť – spolu s odborníkom na oblasť využívania vnútorných zdrojov ľudskej osobnosti Petrom Sasínom sme použili niektoré osvedčené techniky. Napríklad vo Vyberám si zdravie si deti predstavujú, ako im s bacilmi pomáhajú bojovať obľúbené čarovné postavičky. Experimenty už v minulosti dokázali, že podobný postup funguje a zvyšuje deťom imunitu podobne ako placebo efekt a pomáha liečiť. Detská myseľ je čistá, nezaťažená predsudkami a spochybňovaním, takže účinok sa dostaví.
V Popoluške ich učíme, že nemôžu čakať na zázrak zvonku, musia zmeniť niečo v sebe a až potom sa začnú veci diať. Približujeme pritom techniku kotvenia, ktorú využívajú napríklad herci či rečníci pri boji s trémou. Vypestujú si návyk, keď pri stlačení prstov dosiahnu príjemný pocit, a ten si neskôr dokážu opätovne navodiť podľa potreby.
„Veľká inšpirácia, ako vniesť šťastie do každodenného života,“ „Vrelo odporúčam rozprávočky ako darček. Zabavia sa pri nich určite aj rodičia,“ „Takto vyzerá niečo, čo vzniká z nadšenia a z lásky,“ – to je niekoľko z reakcií na Facebooku. Ako ich vnímate ?
- Keď som si začala vymýšľať alternatívne konce a vlastné rozprávky, netušila som, že by z toho mohlo byť CD-čko. Pridali sa k tomu piesne, ktoré sme nahrali s miestnymi hudobníkmi a detskými spevákmi. Celé to bolo o hraní sa – myslím si, že práve smiech a radostnú atmosféru pri tvorbe Pozitívnych rozprávok cítiť aj v ich výslednej podobe. Vznikali na kolene, o to viac ma teší veľký ohlas.
Jeden otecko mi písal, že jeho 7-ročný syn neznášal Medovníkovú chalúpku a naša verzia je prvou, ktorú dokázal prijať a ktorú si obľúbil. Podobne ako u mňa doma zafungoval v niektorých rodinách aj príbeh Darované hračky, ktorý deti učí deliť sa a uspokojiť sa s tým, čo majú. Rodičia mi píšu, že keď ho počúvali, deti začali baliť do tašiek hračky, ktoré chcú darovať – inšpiruje ich to.
Človeka poteší, keď zisťuje, že to má význam.
Pri takejto spätnej väzbe človeka asi napadne, že by mal pokračovať. Môžeme teda očakávať pokračovanie?
- Už mám pripravené ďalšie rozprávky. Jedna, ktorá učí tentoraz staršie deti mať sa rád, je už aj nahratá – ide o pokračovanie Snehulienky s Petrou Polnišovou, Emilom Horváthom, Richardom Stanke a Ľubošom Kostelným. K prvému vydaniu rozprávok pripravujeme aj 3D knihy, ktoré by mohli byť v ponuke niekedy v zime pred Vianocami.
Ľudia mi posielajú aj námety, takže uvidím, ako budem pokračovať. Neobmedzujem sa termínmi, nesilím to.
Pracujete ako riaditeľka žiarskeho mestského kultúrneho centra – je to predovšetkým manažérska pozícia, aj keď s dávkou tvorivosti. Ako to korešponduje s vymýšľaním imaginárnych svetov?
- Všetko so všetkým súvisí. Rozprávky sa pre mňa stali vášňou, môžem v nich využiť psychológiu, no podieľa sa na nich množstvo talentovaných ľudí, ktorých som spoznala práve cez moju prácu.
Pri tvorbe CD som si okrem toho vyskúšala aj nové polohy. Napríklad režisérsku. Bol to super pocit, keď som v štúdiu hovorila Adymu Hajdu, že túto a túto pasáž musí šepkať, veď je predsa v chalúpke. (smiech)
Novou skúsenosťou bolo pre mňa aj písanie piesňových textov. Verše ma napadajú iba v noci, takže som pri nich sedela aj do 3. ráno. Na druhý deň som si ich čítala s pocitom: „To je celkom dobré.“
S čím ste ako mama museli vo výchove syna Peťka bojovať? Čo bolo najťažšie, riešili ste nejaký výchovný hlavolam?
- Najnáročnejšie je nájsť tú správnu metódu pre svoje dieťa. Darmo som mohla študovať psychológiu a poznať teórie a techniky. Na vlastné dieťa platí vždy niečo iné. (smiech)
Keď už mu aj vymedzím hranice, o polroka sa to zmení, pretože dieťa sa neuveriteľne rýchlo vyvíja. Čo som už raz dosiahla, musím o chvíľu budovať nanovo. Najdôležitejšie je ale nájsť správnu mieru, vymedzenie hraníc – kedy je to ešte OK a kedy si už Peťo robí čo chce.
Keď sa pozriete späť, myslíte, že ste ako mama uspeli? Alebo sa to ukáže až v budúcich rokoch?
- Pre mňa nie je meradlom to, akú prácu bude mať moje dieťa v dospelosti, aké úspechy dosiahne, ale to, či bude šťastné a spokojné. Ak sa rozhodne žiť v chatrči v lese, ale bude tam šťastné, bude to pre mňa úspech. Vidím, že je to vysmiaty chlapec, ktorý sa teší z nových vecí – to je pre mňa dôkaz, že sa mi zatiaľ celkom darí.
