ANNA SUCHÁ zo Štálov sa venuje zabudnutému remeslu. Raz chce kožúšky z rôznych regiónov Slovenska priblížiť ľuďom prostredníctvom malej expozície.
ŠTÁLE. Novobančanka Anna Suchá sa už dvadsať rokov venuje nevšednej záľube. Vo voľnom čase sedí vo svojej dielničke a vyrába tradičné krojové kožúšky podľa pôvodných vzorov z celého Slovenska.
Oživuje zabudnuté remeslo
Keď do jej mikrosveta vojdete, najskôr zacítite vôňu kože a omráči vás množstvo farebných ornamentov na častiach krojov visiacich pod stropom. Miestnosť, kde pracuje, pripomína galériu slovenského folklóru. Zaujme aj zbierka nástrojov a na stenách viaceré ocenenia za ľudovoumeleckú tvorbu.
„Dnes remeslá ožívajú. Nájdete hrnčiarov, drotárov, kováčov, ale na kožušníkov akoby sa zabudlo. Voľakedy pritom boli v každej dedine,“ hovorí. Aj keď sa dnes na remeslo niekto dá, len málokedy sa vracia k pôvodným technikám. „Neviem, či v súčasnosti na Slovensku je ešte niekto ako ja, pre koho je vernosť originálnym predlohám základným pravidlom. Asi nie,“ pokračuje s dávkou hrdosti v hlase.
Za kožušníčku sa vyučila ako mladé dievča, ako dieťa ju bavili ju ručné práce, najmä vyšívanie. Dlhodobo však pôsobí v úplne inej profesii a do dielne prichádza až po hodinách strávených v práci, ktorá ju živí.
„Študujem vzory, snažím sa zdokonaľovať. Zaujímajú ma dejiny folklóru. V minulosti som navštívila pána Mikuláša Šufliarskeho, ktorý vyrábal kožúšky v Detve. Viem kresliť, čo je tiež dôležitý predpoklad. Až postupne som zisťovala, že na to mám,“ vysvetľuje, ako sa k výrobe krojových kožuchov a viest dostala.
Kožušníčka medzi oceneniami.
V reklame našla nepodarok
Dodržať pôvodnosť a vernosť, ktoré si predsavzala, však nie je jednoduché. Dostať sa k originálnym krojom je niekedy oriešok.
„Chodila som po múzeách, po starých ľuďoch, pamätníkoch. Napríklad v Ždiari som musela ísť cez starostu, aby mi na dva týždne požičali kroj. Staré kožúšky mi požičali aj novobanskom Pohronskom múzeu. Chcela som, aby moje výtvory vyzerali tak, ako ich predlohy staré napríklad 150 rokov,“ približuje.
Ak za ňou prídu z niektorého folklórneho súboru, aby pre nich vyrobila súčasti kroja, pôvodná predloha je jej podmienkou. „Niekedy sú už vyšúchané, poškodené, ale to mi neprekáža, viem, že sú to originály.“
Keď sa na jarmokoch alebo niekde inde stretne s nepodarenou napodobneninou, rozhnevá ju to. „Napríklad v reklame na Jednotu. Čo majú bača a valach oblečené, je odfláknuté. V skutočnosti by to malo vyzerať takto,“ vyťahuje pre porovnanie jej zázrivský kabátik.
Detva aj Ždiar s detailom plesnivca. FOTO: IVA ZIGOVÁ
Až detaily tvoria celok
Postavou nižšia žena z novobanských Štálov sa na chvíľu stráca medzi krojmi a pokračuje. „Toto tu je Pohorelá, na tej som robila asi tri mesiace, toto detviansky pre holopupkáňov, toto Hrochoť a táto vyšívaná vesta s brmbolcami zase Ždiar – to je mládenecký kožúšok, ako pre ženícha. Aha, tu vidno vyšitý plesnivec. Vedľa mám pravú očovskú šubu,“ povie čosi ku každému. Tu ukáže detail pletených kožených gombíkov, inde zase drobné do kože vyrážané ornamenty a výšivky.
V zbierke má aj ženský kožúšok z Novej Bane a mužskú vestu s motívom holubíc. „Ale tunajšie kabáty boli skôr jednoduché nezdobené, keďže išlo o chudobný banícky kraj. Naopak veľmi zdobené boli kožuchy v okolí Banskej Bystrice či na Horehroní,“ prezrádza.
Kožúšok vydržal aj do smrti
Koža, ktorú používa, je ovčina, spracúvajú a farbia ju doma spolu s manželom. Pre tmavohnedú používajú hubu rastúcu na orechu v ich záhrade. Na menšie kúsky, ktoré sa našívajú na základné kusy, je určená koža z kozľaťa, ktorá je poddajnejšia a ľahšie sa opracúva.
V minulosti bol kožuch pre jeho majiteľa ohromnou hodnotou
„Mal cenu jednej kravy, niekedy aj viacerých, vyjadroval sociálny status. Iný nosili bohatí gazdovia, iný tunajší chlapi. Ornamenty a motívy sa často líšili aj v rámci jednej dediny – naznačovali, či je niekto z horného či z dolného konca. Kožuch mohli chlapi nosiť nielen v zime, ale aj v lete – stačilo ho obrátiť srsťou von. Vydržal často aj desiatky rokov. Ak ho muž dostal ako svadobný dar, mohol ho nosiť až do smrti. „Ale vtedy ľudia tak nepriberali, veľa pracovali na poli a okolo statku, boli vo forme,“ pripomína.
Vesta s holubicami z Novej Bane a bohato zdobená Hrochoť. FOTO: IVA ZIGOVÁ
Plánuje domácu expozíciu
Keď podľa predlohy pripravuje strih pre členov folklórneho súboru, musí ho prispôsobiť. Oproti minulosti nesedí najmä veľkosť.
„Voľakedy boli chlapi úzki a nízki, každý kožuštek preto musím zväčšiť, keďže dnes sú muži vyšší, majú širšie ramená a často sú zavalití. Následne prispôsobím aj ornament – aby jednotlivé časti boli v pomere,“ vysvetľuje.
Strih prekresľuje na kožu a potom šije a vyšíva. Najčastejšiu ju možno vidieť s veľkou ihlou a náprstkom alebo s nástrojmi, ktoré nazýva „vybijákmi“.
Plánom Anny Suchej je venovať sa kožušníctvu naplno, svoje skúsenosti by v budúcnosti rada odovzdala nasledovníkom.
„Dnes rastie záujem o pôvodné kroje nielen u folkloristov. Obce hľadajú možnosti, ako si tieto tradície zachovať alebo ich nejako prinavrátiť,“ hovorí, s akými reakciami sa stretáva na jarmokoch.
Asi dvadsať krojových kožúškov z jej dielne bude možné vidieť aj na výstave v Pohronskom múzeu v Novej Bani, ktorú plánujú od novembra do konca januára budúceho roka.
Malú expozíciu však chce ľudová umelkyňa sprístupniť aj vo vlastnom dome na Štáloch. „Aby sa turisti alebo tí, ktorých zaujíma folklór a zvykoslovie, mohli pozrieť, ako v minulosti takýto odev vyzeral,“ naznačila ďalší z plánov.
Nástroje na vyrážanie ornamentov do kože. FOTO: IVA ZIGOVÁ
