ŽIAR NAD HRONOM. Obrovské šťastie sprevádzalo na dovolenke v Tunisku Žiarčanku Leu Vajdovú a jej známych. Spolu s nimi bola Lea ubytovaná vo vedľajšom rezorte Dessole riviera, vzdialenom len dvesto metrov od letoviska Sousse, v ktorom sa krvavý útok v piatok (26.6.) odohral.
Pokojná dovolenka sa zmenila na boj o život
V hoteli sa ubytovali v pondelok večer. Vtedy nič nenasvedčovalo tomu, že už o pár dní prežijú peklo. „Počasie bolo nádherné a my sme si užívali dovolenku. Každý deň sme chodili na pláž, jednoducho, užívali si bezstarostné ničnerobenie,“ povedala Lea. Vo štvrtok večer sa všetci zabávali na diskotéke. V piatok, ako každé ráno, išla Lea spolu so známymi na pláž. „Chceli sme si spraviť nejaké fotky na pamiatku,“ dodala. Okolo štvrť na dvanásť odišla Lea späť do hotela, aby fotografie z dovolenky poslala domov rodine. Asi päť minút pred dvanástou započula ozývať sa výstrely.
Najprv si myslela, že niekto prepichol balóny, keď však vyšla z hotela, zostala v šoku. „Všetci boli vystrašení, všade pobehovali policajti na koňoch a fotografi, nad hlavou mi lietal vrtuľník,“ opísala pár minút po vražednom útoku. Leini známi boli v čase útoku na vedľajšej pláži, a teda celý útok počuli a videli. Keďže v tej chvíli zistili, že útočníci boli dvaja a jeden z nich údajne vbehol do hotela, od strachu nevedeli, čo majú robiť. „Nevedeli sme, či sa máme vrátiť na hotel, alebo zostať na pláži, tak sme zostali sedieť na pláži, a čakali sme, čo bude ďalej,“ opisovala minúty strachu Lea.
Šťastie v deň útoku mali aj traja Leini príbuzní, ktorí sa každé ráno prechádzali po pláži, na ktorej sa útok odohral. Práve v osudný deň sa rozhodli, že sa prejdú opačnou stranou, aby si pozreli loďky, ktoré tam kotvili a to ich zachránilo.
Najhoršia bola noc po útoku
Nakoniec sa predsa len presunuli do hotela. No tam zažili ešte jeden šok. „Do hotela nám vbehol Angličan, ktorému sa podarilo prežiť a začal šialene kričať.“ Ľudia si mysleli, že je to terorista a skoro ho zastrelili. Nakoniec sa personálu podarilo rozrušeného Angličana upokojiť. Najhoršia pre ňu bola noc po atentáte, ktorú museli stráviť v hoteli len pár metrov od útoku. „Boli sme zavretí na izbe a triasli sme sa od strachu,“ priznala. Keď sa im ako tak podarilo zaspať, okolo druhej ráno ich zobudilo silné búchanie na dvere a krik. „Nejaký muž mykal kľučkou a kopal do dverí. Kričal niečo, ale nerozumeli sme mu.“ Vystrašené dievčatá sa už pripravovali na najhoršie, no dvere sa ani jedna z nich neopovážila otvoriť. „Pripravovali sme sa na to, že nás niekto ide zabiť, tak sme sa báli,“ povedala. Zrazu sa buchot začal ozývať celým krídlom hotela.
Dievčatá okamžite kontaktovali delegátku, ktorá sa následne spojila s recepciou. Prisľúbila im, že im pošle ochranku. Miesto ochranky však prišli poslíčkovia, ktorí v hoteli vykladali batožinu. To dievčatá ešte viac vystrašilo. Nakoniec sa ich celá partia rozhodla noc stráviť v jednej izbe. „Na izbe nás bolo osem. Celú noc sme len sedeli, vôbec sme nespali,“ povedala a priznala, že sa museli upokojovať liekmi na nervy. Ešte v ten večer sa nahlásili delegátke, že chcú hneď ráno odcestovať domov vládnym špeciálom.
Na špeciál čakali jedenásť hodín
Keď sa konečne na druhý deň dostali na letisko, zažili ďalší šok. „Na lietadlo, ktoré nás malo dopraviť späť do Bratislavy, sme čakali až jedenásť hodín,“ spomenula Lea. Pritom odlet špeciálu bol naplánovaný na pol dvanástu doobeda. V priebehu dňa odlet ešte niekoľkokrát presunuli. Vystrašeným a unaveným turistom dokonca na letisku povedali, že pre nich lietadlo nepríde vôbec.
Odporúčali im vrátiť sa späť do hotela, pri ktorom sa útok odohral. „Vtedy som sa úplne zrútila, na to miesto som sa už nechcela vrátiť vôbec,“ povedala s trasľavým hlasom Lea. Po dvadsiatich minútach úplného zúfalstva sa však spolu s ostatnými slovenskými turistami dozvedeli radostnú správu. Špeciál predsa len príde. „Všetci sme od šťastia plakali a čakali sme na príchod lietadla,“ povedala. Do Bratislavy nakoniec doleteli pred polnocou.
Koniec pre Tunis
Čo však Leu prekvapilo bolo, že sa z ubytovaných Slovákov rozhodlo hotel opustiť len štrnásť ľudí. Pritom v rezortoch ich bolo ubytovaných okolo päťsto. „Boli tam aj rodiny s deťmi, ktoré sa rozhodli zostať v hoteli. Dokonca sa už na druhý deň na pláži, na ktorej sa útoky odohrali, kúpali, ako by sa nič nestalo. Prekvapená bola aj z prístupu zamestnancov hotela. „V noci po útoku nič nenasvedčovalo tomu, že by sa tam cez deň niečo stalo. Všetci tancovali, pili a smiali sa,“ nechápavo pokrútila hlavou. Aj delegátka, ktorá mala turistov na starosti, Leu prekvapila v tom, ako sa po útoku zachovala. „Turistom, ktorí sa rozhodli v dovolenke pokračovať, hovorila, že urobili dobre, a že si s ňou večer vypijú,“ dodala Lea nechápavo.
Podľa jej slov zlyhala aj tuniská ochranka, ktorá mala rezort strážiť. Myslí si tiež, že keby bola ochrana v hoteloch lepšie zabezpečená, útočníka by sa im podarilo spacifikovať oveľa skôr, nie až po polhodine a obetí by tak bolo oveľa menej. Takisto nerozumie tomu, ako sa na pláž mohol útočník dostať bez náramku, ktorý nosili všetci ubytovaní turisti. „Po pláži sa prakticky mohol pohybovať ktokoľvek,“ dodala. Tunisania sú podľa jej slov z celej situácie zdrvení. „Rozprávala som sa s jedným Tunisanom a povedal, že to je koniec pre Tunis, že sezóna skončila,“ povedala.
Pozvanie od útočníka?
Vo štvrtok, deň pred spomínaným útokom, podobne ako aj v iné dni, Lea ležala na pláži. Jej priatelia sa rozhodli ísť zajazdiť si na koňoch, ona však pre zranenie kľúčnej kosti zostala sama. Vtedy k nej prišiel neznámy muž v šiltovke a začal sa s ňou rozprávať. „Pýtal sa ma, akej som národnosti, a prečo tu ležím sama,“ povedala. Jeho poslednou otázkou vraj bolo pozvanie na kávu, ktoré však odmietla. „Tvárila som sa, že neviem po anglicky a on potom odišiel. Hneď som si vzala veci a vrátila som sa do hotela,“ povedala. Chlapa v šiltovke potom už viac nevidela. Lea si podľa fotografie útočníka je istá, že chlapom, ktorý sa jej prihovoril, bol práve študent, ktorý si v ten deň vyberal svoje obete. Pritom Lea patrí podľa jej slov k typom, ktoré sa neboja nadviazať kontakt s nikým, v ten deň ju však silno bolela hlava a tak nemala chuť komunikovať s nikým, a to ju podľa jej slov asi zachránilo.
Z otrasného zážitku je Lea doteraz v strese. „V noci nemôžem spávať. Nikomu by som to nepriala zažiť,“ hovorí. Do Tuniska by sa už nikdy nevrátila. Podľa nej mali šťastie od Boha, že prežili. „Bola som sa potom aj v kostole poďakovať Bohu, že sme akoby zázrakom unikli smrti,“ povedala.
