Pesničkárka DOMINIKA FRIČOVÁ si splnila sen a vybrala sa na hudobnú cyklotúru. Spolu so svojou gitarou prekonali 412 kilometrov po slovenských horských cestách.
ŽIAR NAD HRONOM. Žiarčanka Dominika Fričová je vedkyňa, ktorá pomáha hľadať spôsoby liečby závažných ochorení. Hudba a jej piesne sú pre ňu únikom do iného sveta. Veda a pesničkárstvo však podľa nej majú niečo spoločné - fantáziu a otvorenosť novým cestám. Rozprávali sme sa s ňou po návrate z jej hudobnej cyklotúry po Slovensku.
Ľudia sa spontánne pridávali
Ako si prišla na myšlienku vydať sa na cyklotúru spojenú s koncertovaním po slovenských mestách?
– Už v minulosti som sa s niečím podobným stretla u iných pesničkárov. Jedným z nich je Peter Schrank zo Žiaru, ktorý niekoľko rokov dozadu absolvoval Folkový beh. Bežal trasou cez mestá, kde pozná rôznych folkových interpretov. Bezprostrednou inšpiráciou však bol môj kamarát, český spevák Honza Řepka, ktorý má za sebou už niekoľko takýchto cyklotúr s cargo bicyklom. Naloží gitaru a ide. Všetko, čo potrebuje, si vezie so sebou.
Takže si vyriešila, ako naložiť gitaru a bolo to?
– To, ako zobrať gitaru na bicykel, som vlastne riešila dosť dlho. Vlani niekedy na jeseň som bola v Prahe na festivale horských filmov. Tam okrem iných zaznel aj príbeh človeka, ktorý sa vybral svetom s cyklovozíkom s jedným kolieskom. Niečo také som prvýkrát videla a bolo mi jasné, že je to presne to, čo potrebujem. Cyklovozík s jedným kolieskom. (smiech)
Pesničkárov si predstavujem ako angažovaných ľudí, často spievajúcich o vážnych témach. Šliapala si za nejakú ideu, myšlienku, alebo si nič podobné neriešila?
– Išla som sama za seba. Čisto egoisticky. Šliapala som sama za seba a za splnenie vlastného sna. V mojom živote sa stretlo viacero vecí, ktoré stáli pri zrode tejto myšlienky. Jednak ma k tomu inšpiroval Honza. Zistila som, že existuje cyklovozík s jedným kolieskom, a tak sa to nabaľovalo. Úplne posledným motívom, ktorý to odštartoval, bol pocit, že na to už zrejme nikdy nebudem mať čas.
Na všetky koncerty bolo iba dobrovoľné vstupné, keďže som si povedala, že predsa mi ľudia nemusia platiť za to, že si plním sen.
Časť výťažku si však venovala aj na charitatívny účel. Na aký?
– Áno, jediný honorár za vystúpenie som zobrala v Žiari, keď som svoje turné končila. Ten som poslala Karolínke Šimkovej z Kremnice, ktorá bojuje s vážnym ochorením. Keďže som nestihla benefičný koncert žiarskych muzikantov, vyriešila som to takto.
Odkiaľ kam smerovala trasa, pre ktorú si sa rozhodla?
– Zo Žiaru do Zvolena, ďalej do Banskej Bystrice, odtiaľ do Brezna. Už tam mi začalo dochádzať, že to nebude až také jednoduché, ako som si myslela. Cestu cez Vernár hodnotím ako veľmi ťažké stúpanie, ale bolo tam krásne. Tam začína Slovenský raj. Potom nasledoval Poprad a Liptovský Mikuláš. Zvolila som si horšiu z ciest cez Starý Smokovec a Vysoké Tatry – za jeden deň 80 kilometrov. To bol jediný úsek, keď sa cyklovozík odviezol v aute.
Ktorá časť bola najnáročnejšia. Stretla si sa s niečím, čo ťa zaskočilo?
– Myslela som si, že do Kremnice sa dostanem veľmi ľahko cez Donovaly. Trochu som sa oklamala, to, čo som považovala za jeden kopec boli nakoniec kopce dva. Najskôr Donovaly a po nich Šturec. Donovaly môžem označiť za najhorší úsek, kamióny ma každú chvíľu išli sfúknuť z cesty. Šturec bol v pohode, čo sa týka počtu áut, ale tam som sa určite najviac natlačila.
Keď som víťazoslávne prišla do Kremnice a na koncerte zahlásila: „Prišla som zo Žiaru nad Hronom,“ ľudia na mňa hľadeli a nechápali, prečo sa tak teším.
Dva náročné kopce. Donovaly a Šturec. FOTO: ARCHÍV (DF)
Hovoríš o trase cez hory. Ako si to zvládala po fyzickej stránke? Pripravovala si sa nejakým spôsobom?
– Behávam, to bola moja jediná príprava. V Prahe som mala iba mestský bicykel s košíkom, na ktorom som jazdila do práce. V minulosti som ale zabehla pár maratónov, takže som si hovorila, že by som to mohla zvládnuť. Nakoniec to nebolo až tak fyzicky náročné, ako som čakala.
Ako by si zhrnula svoju cyklotúru za snom v číslach? Sledovala si ich, alebo to pre teba nie je dôležité?
– Vzala som si hodinky na behanie, takže to viem vyčísliť úplne presne. Prešla som 412 kilometrov a zdolala prevýšenie skoro 4-tisíc metrov. Celá cesta mi trvala desať dní, jeden deň som si dala prestávku, odpočívala som zhodou okolností v siedmy deň. (úsmev)
Ktoré z miest sa ti vrylo do pamäti najviac a čo ľudia, ktorých si cestou postretávala?
– Budem spomínať na každé z tých miest, všadiaľ som totiž stretla super ľudí. Či už to boli neznámi, ktorých už zrejme nikdy neuvidím alebo priatelia a známi. Na koncerte v Kremnici ma napríklad prekvapila kamarátka z Kysuckého Nového Mesta, ktorú som nevidela roky a zrazu sa objavila na koncerte v Kremnici.
Dvakrát sa ku mne na ceste spontánne pridala spoločnosť. Raz účastník koncertu, ktorý ma vôbec nepoznal a šiel so mnou zo Zvolena do Bystrice. Druhýkrát to bol človek, ktorého som poznala aj s priateľkou. Šli so mnou z Brezna do Pohorelskej Maše, kde nám pripravil obed v podobe rožkov s Bambinom.
Pre mňa bol zážitok, keď som vytlačila Vernár, aj keď som prežila kamióny na Donovaloch. Táto cesta pre mňa znamenala naplnenie po fyzickej aj duševnej a mentálnej stránke.
Aké boli reakcie ľudí, keď videli ženu na bicykli s vozíkom, v ktorom vezie gitaru?
– Väčšinou sa ma pýtali: „A to s gitarou?“ Tak som odpovedala: „Áno.“ Nasledovala druhá otázka: „A to sama?“ Na tú som odpovedala: „Nie. S gitarou.“ Mnohí boli zarazení, že sama žena sa vybrala na takúto cyklotúru, asi to nie je veľmi bežné. Ale nedoniesla som si žiadny vyslovene negatívny zážitok. Niektorí na mňa trúbili nahnevane, na tých Donovaloch, to som rozoznala podľa zvuku. Niektorí trúbili povzbudivo, ako na hokeji.
Spievam o živote, aký žijú aj iní
Ako si sa dostala k muzike? Prečo práve folk?
– K folku som sa dostala cez gitaru a na gitaru ma mamina jednoducho prihlásila do Základnej umeleckej školy v Žiari, keď som mala sedem rokov. Sama mala k hudbe vzťah. Bolo to fajn, no keď človek prichádza do pubertálneho veku, už ho nebaví hrať klasiku, tak som sa nejako dostala ku Krylovi. Prvá pieseň, ktorú som sa naučila hrať, bola Veličenstvo kat. Prvú vlastnú pesničku som zložila niekedy v pätnástich, ale to bola naozaj veľká hlúposť. (smiech)
Skús nám zaspievať aspoň refrén, nech si to vieme predstaviť...
– Refrén znel asi ako: „Tak to sa stáva, život nie je len tráva a alkohol!“ Neviem ani, či to malo nejaký názov. S kamarátkou sme dokonca založili kapelu a zložili sme pesničku s názvom Otagra – ak sa dobre pamätám, je to termín, ktorý vyjadruje bolesť v ušiach. To boli začiatky. (smiech)
Spomínaš si na prvé vystúpenie pred ľuďmi, na moment, keď si prestala tvoriť len tak sama pre seba?
– Viac som sa muzike začala venovať na výške. Zlom nastal, keď som ku koncu štúdia prvýkrát vystúpila so svojimi pesničkami.
Bolo to doma v Žiari na podujatí Ars klub určenom pre amatérov, ktorí prišli, zahrali a zaspievali a zažili svoj prvý kontakt s publikom. Bol to skvelý pocit. Neskôr ma začali volať na rôzne súťaže, kde som sa už stretla aj so spätnou väzbou od skúsenejších hudobníkov.
Pesničkári zväčša majú čo povedať, texty sú dôležitou súčasťou ich tvorby. Čo si chcela povedať ty? Aké boli tvoje témy?
– Stále spievam o tom istom – o živote. Za tie roky sa menilo len to, ako o ňom spievam a ako ho vidím. Aj keď spievam o sebe v prvej osobe, myslím si, že je to aj o iných ľuďoch, že sa s tým dokážu stotožniť. Taký Kryl – všetci vedeli, o čom spieva, ale len on to vedel tak dobre vyjadriť, aj za nich. Keby sa mi podarilo, aby si ľudia naplno uvedomovali veci, o ktorých vedia len podvedome, bolo by to super.
Keby si mohla vyskladať partiu pesničkárov bez ohľadu na to, či ešte žijú a v akom jazyku písali, s ktorou by si si mohla zahrať na spoločnom pódiu, kto by v nej určite nechýbal?
– Určite Kryl. Vlasta Redl sa mi tiež veľmi páči. Mala by som asi aj nejakú ženu povedať. Tak asi Soňa Horňáková.
Na cyklotúre alebo cykloturné. Koncert v kremnickom kine Akropola. FOTO: ARCHÍV (DF) a TATRANKA
Na žiadosť o ruku v americkej púšti nezabudne
Máš tri doktoráty, v profesionálnom živote sa venuješ vede. Ako to súvisí s pesničkárstvom?
– V Prahe som pracovala v laboratóriu transgénnych modelov ochorení. Keď sa vie o ľudskom ochorení, ktoré súvisí s poruchou génu, my toto ochorenie namodelujeme u myší. Znie to hrozne, ale je to dobrý nástroj, ako pochopiť niektoré chorobné procesy a pomôcť ľuďom. Ja som pracovala konkrétne na zápalových ochoreniach čreva. Naše zistenia dávajú možnosť skúmať spôsoby liečby a liečivá, ktoré by pomohli zlepšiť chorým kvalitu ich života.
Pesničkárstvo je pre mňa do istej miery únikom do iného sveta. No s vedou má predsa niečo spoločné. V oboch musí fungovať fantázia. Človek musí mať veľkú predstavivosť a nadhľad, aby odhalil a objavil nejakú novú cestu – či už vo vede alebo v tvorbe.
Vyštudovala si medicínu aj chémiu. Ako k tomu došlo?
– Keď som bola gymnazistka, išla mi biológia a chémia a od toho sa to celé začalo odvíjať. Dala som si tri prihlášky – na biológiu, chémiu a medicínu. Vtedy ma vzali iba na chémiu, tak som ju začala študovať. Keď som si opäť dala prihlášku na medicínu, už skôr z trucu, na tretí pokus ma zobrali. Rozhodovala som sa, čo ďalej. Nakoniec som zvládla obe školy súčasne. Neľutujem. Lekár nevidí veci ako biochemik a biochemikovi chýba náhľad lekára. U mňa sa to dopĺňa.
Aktuálne prežívaš veľké zmeny. Sťahuješ sa z Prahy, kde si žila roky, do Bratislavy a s priateľom chystáte svadbu? Ako by mala vyzerať?
– Tak to zatiaľ netuším. Ešte nemám ani šaty, ani objednanú kapelu, takže, ak niekto vie o nejakej dobrej, každý dobrý tip ocením. (smiech) Rozhodla som sa pre veľký krok, presťahovať sa z Prahy za priateľom Michalom do Bratislavy. Teraz bude nasledovať svadba a po nej hľadanie novej práce. Moja cyklotúra bola pre mňa vlastne zároveň rozlúčkou so slobodou.
Keď si mi opisovala žiadosť o ruku, ktorú si zažila, znelo to ako šialená romantika...
– Cestovali sme na festival Burning man do USA, ktorý sa koná priamo v púšti. Bolo to tiež splnenie jedného z mojich snov. V posledný deň festivalu ma Michal vzal niekam do púšte. Prišla búrka, že som ho skoro nevidela. Vtedy pokľakol. Bolo to veľmi pekné. Keď búrka trochu utíchla a my sme boli celí zaprášení a naše bicykle zaviate, z ničoho nič sa tam objavil človek, ktorý sa predstavil ako fotograf. Takže máme fotografiu takmer v momente zasnúbenia.
Nový videoklip k piesni Rôzne druhy ľudí. Vo výtvarnom spracovaní Michaely Pavlátovej.
