Ako poštová doručovateľka pracuje Mária Voštiarová zo Žiaru nad Hronom už takmer 25 rokov. Stretáva sa s desiatkami ľudí. Jej zásadou je pozitívny prístup.
ŽIAR NAD HRONOM. Niektoré z pracovných skúseností Žiarčanky Márie Voštiarovej pripomínajú akčný film. Na ruke má odtlačky od psích zubov, stretáva najrôznejších ľudí, svoju prácu má však rada a v každej situácii volí pozitívny prístup. Poštová doručovateľka nominovaná v súťaži Dobrý sused (aktuálne sa hlasuje v týždenníkoch MY – pozn. red.) si vyskúšala rajóny v meste a aktuálne ju možno stretnúť v unimobunke, teda improvizovanej pošte v obci Stará Kremnička.
Najradšej nosí dobré správy, pohľadnice z dovolenky, blahoželania a pozdravy. Ako hovorí, tých je stále menej. Vyhnúť sa však nedá ani doručovaniu pošty zo súdu a od exekútorov. Poštár preto niekedy musí byť aj psychológom.
Pracovali ste v meste aj v obciach. Stretávate mnohých ľudí. Ako sa k nim priblížiť?
- Aj poštár je človek, ako každý iný. Má tiež dobré a zlé dni. Základom je milý pozdrav a úsmev. Ten odzbrojí každého, aj tých bez nálady. Zážitky sú rôzne, sem-tam si človek vypočuje aj nadávky, na druhej strane poteší, keď vás berú ako člena rodiny a povedia „Naša pani poštárka.“ Sú takí, čo sa mi vysťažujú, sú radi, že sa môžu s niekým porozprávať. Najmä starší osamelí ľudia.
V čom vidno rozdiel medzi susedskými vzťahmi v meste a na dedine?
- V meste v dnešnej uponáhľanej dobe vládne anonymita. Prídete do výškového paneláku a hľadáte nejakého adresáta, pýtate sa ľudí, ale mnohí ani nevedia, že niekto taký na ich poschodí žije. Na dedine sa všetci poznajú. Hneď vám povedia, kde kto býva, koľký dom v poradí je to od krčmy, od obecného úradu. V obciach majú k sebe ľudia bližšie, sú srdečnejší.
Bývate v bytovke v meste. Čo ľudia z vášho susedstva?
- Vždy sa lepšie býva v dome, kde sa viete s ľuďmi dohodnúť, niečo spolu spraviť, ako keď po vás škúlia a nebavia sa s vami. V dome je nás šesť rodín, vychádzame dobre. Žijú tu mladé rodiny, aj starší – sme taký mix. Keď niekto potrebuje pomôcť, pomôžeme si navzájom, všetci sa ale stretneme len zriedka, najmä na spoločných brigádach – napríklad pri maľovaní.
Keď to porovnáte s minulosťou, s vaším detstvom, zmenilo sa veľa?
- Bývali sme v rodinnom dome. Pamätám si, že všade v susedstve žili deti, navštevovali sme sa. Jeden deň sme sa hrali u jedných, inokedy u druhých. Vzťahy boli ľudskejšie ako dnes. V sobotu sme všetci pred domom zametali, sedávalo sa na lavičke a debatovalo sa.
