HRABIČOV. Skladaniu modelov sa Milan venuje od svojich desiatich rokov a jeho zanietenie pre modelovanie mu vydržalo po celý život. „Modely skladám už od roku 1980,“ hovorí. K modelovaniu priviedol Milana jeho otec. „Povedal mi, že ak chcem mať nejakú záľubu, mám si začať vystrihovať obrázky z čokolády,“ spomína Milan. Jeho však už od detstva fascinovalo zbieranie modelárskych časopisov a vytváranie modelov z jednotlivých častí podľa návodu.
Na svoj prvý model si pamätá celkom presne. „Bol to jeden mlyn, ktorý sa mi na prvýkrát nepodarilo poskladať,“ hovorí s úsmevom. Milana však neúspech neodradil a pokračoval ďalej. „Zistil som, čo som spravil zle a mlyn som poskladal znovu, už úspešnejšie,“ dodáva modelár.
Doma má tisícky modelov
V Milanovej zbierke vlastnoručne vyskladaných modelov sa nachádza niekoľko tisícok modelov. Sám presný počet modelov, ktoré počas celého života vyrobil, nepozná. Medzi jeho modelmi nájdete snáď všetko. Od hradov, miest, lodí, lietadiel, motoriek či áut až po zvieratá, známe filmové postavičky či modely rôznych tvarov a veľkostí.
Jedným z posledných Milanových úlovkov je kryptex zo známeho filmu Davinciho kód či zostrelené lietadlo pri Pearl Harbor z druhej svetovej vojny. Podľa Milana nejde o veľkosť jednotlivých modelov, ale o celkovú prepracovanosť a detaily. Medzi tými, ktorí modely navrhujú a zostavujú jednotlivé prvky, má aj svojho obľúbenca. „Obdivujem prepracované makety od Richarda Višňovského staršieho,“ hovorí Milan a zároveň dodáva, že momentálne na Slovensku tvorba modelárov nie je taká, ako bývala pred rokmi.
Časti modelov vystrihuje z časopisu, ktorý odoberá už roky. „Poštárka už presne vie, kam má zaniesť modelársky časopis,“ hovorí s úsmevom. Laik by sa pri pohľade na jednotlivé časti modelu nevyznal, čo kde patrí. Milan však už na prvý pohľad presne vie, ktorú časť kam priradiť. Po rokoch už vie oceniť aj grafickú prácu toho, kto modely vymýšľa a predkresľuje. Ku každému modelu je v časopise priložený aj návod ako ho vymodelovať. Podľa Milana len stačí pochopiť jednotlivé časti a vedieť ich priradiť na správne miesto.
Svoje modely vystrihuje z papiera a následne jednotlivé časti lepí disperzným lepidlom spolu do jedného celku. Pri práci používa aj špeciálne náradie. Každý model má svoju technickú náročnosť. Niektoré sú zložitejšie, iné by sa podľa Milana zvládol ktokoľvek, kto je trpezlivý a má rád detailné práce. Čím viac sú modely zložitejšie, tým väčšiu výzvu to pre Milana znamená. Priznáva, že sa pri niekoľkých modeloch už aj poriadne natrápil a nebolo jednoduché ich vyskladať.
Malá ukážka Milanových modelov.
Vyznáte sa, čo kam patrí? Takto vyzerajú časti modelu pred vystrihnutím.
Mesto skladal tri roky
Ak sa mu aj nepodarí na prvýkrát zlepiť jednotlivé časti, Milan hovorí, že všetko sa dá opraviť, no pridáva mu to čas pri výrobe modelu. Výroba jedného modelu mu trvá približne tridsať hodín. Samozrejme, modelovaniu sa venuje počas svojho voľného času, okrem toho ešte chodí do práce a stará sa o práce okolo domu. „Tridsať hodín nie je čistý čas, je to čas, ktorý tomu venujem možno tak pár hodín denne,“ vysvetľuje.
Najdlhšie Milan lepil model veľkého komplexu mesta, ktorý mu trval až tri roky. Komplex sa skladal z troch miest a mosta a bol jeden z náročnejších modelov na skladanie. „Obetoval som tomu niekoľko rokov, ale výsledok stojí za to a pre mňa je to jeden z naj modelov, aké som vytvoril,“ hovorí. Sám seba pritom považuje za veľkého detailistu. Každý jeden prvok musí byť na mieste, na ktoré patrí. Záležať si dáva aj na tom, aby sa jednotlivé časti modelov dali ohýbať a model by tak bol zaujímavejší. Dokonca niektoré modely môžu hýbať rukami, nohami či točiť kolesami.
Modeluje aj s hendikepom
Milanov sedemnásťročný syn svojho otca sleduje občas pri práci, avšak jeho záľuba v skladaní modelov neoslovila. „Dnes je moderná, technicky vyspelá doba a deti sedia radšej pred počítačmi, ako by sa venovali záľube ako je modelovanie,“ hovorí Milan, ktorého aj trošku mrzí, že syn nezdedil záľubu v modelovaní rovnako, ako on pred niekoľkými rokmi, no chápe, že doba sa zmenila a tak svojho syna do ničoho nenúti.
Zberateľ už niekoľko rokov modeluje aj napriek tomu, že má hendikep. Pri pracovnom úraze totiž prišiel o prst. No ani to ho neodradilo od svojej milovanej záľuby. Ako sám hovorí s humorom jemu vlastným: „aj s ďalšími prstami si môžem špárať v nose.“ Modelovaniu sa chce skúsený modelár venovať dovtedy, pokiaľ mu bude zrak slúžiť a nezačnú sa mu triasť ruky. Sám však obdivuje ľudí, ktorí majú oveľa ťažší hendikep a dokážu zvládať neuveriteľné veci. „Videl som ukážky, kde ľudia nemohli hýbať rukami a dokázali nádherne maľovať s nohami a to je to, čo ja obdivujem,“ hovorí.
Pri modelovaní sa Milan dokáže najviac odreagovať či oddýchnuť si. Aj na modelovanie však človek podľa jeho slov musí mať chuť. „Tá chuť možno trvá niekedy tri či štyri hodiny,“ hovorí. Ani Milanovej manželke jeho záľuba neprekáža. „Inak to však vníma starká, ktorá hovorí, že sa zabávam s papierikmi,“ hovorí s úsmevom.
Spoznávate ho? Model Bojnického zámku.
V Milanovej zbierke nájdete všetko. Aj modely vojenských lietadiel či tankov. FOTO: LUCIA SVITKOVÁ
Chce zápis v Guinessovej knihe rekordov
Milanov momentálne najväčší cieľ je dostať sa do Guinessovej knihy rekordov v kategórii držiteľa najväčšieho počtu ručne vyrobených modelov. „Zaujímal som sa aj o kategóriu zhotoviteľa modelov, avšak priniesť preukázateľný dôkaz, že som všetky makety vyrobil sám, by nebolo jednoduché,“ vysvetľuje. Zabojovať by však chcel aspoň v spomínanej kategórii držiteľa najväčšieho počtu. O tomto si už na internete pozisťoval aj informácie.
Taktiež v blízkej dobe plánuje zorganizovať výstavu, kde by všetky modely mohol vyložiť a ukázať verejnosti. Výstavu by chcel zorganizovať práve v Žiari nad Hronom. „Je to väčšie mesto tak aj záujem verejnosti by mohol byť vyšší,“ myslí si.
Čo so všetkými modelmi nakoniec Milan urobí, ešte sám nevie. Uvažuje aj nad takou možnosťou, že by ich všetky daroval pre dobrú vec, čo už raz urobil. „V roku 1994 som zorganizoval veľkú výstavu a na jej konci som modely daroval na detskú nadáciu,“ hovorí. Ako sám hovorí, modely by nikdy nepredal, nech by bola cena akákoľvek. „Pre mňa majú moje modely nevyčísliteľnú hodnotu,“ hovorí.
Aj reakcie ľudí na Milanove modely sú pozitívne. „Ľudia ako keby sa pri pohľade na ne vrátili do detských čias a zaspomínali si,“ dodáva na záver.
