ŽIAR NAD HRONOM. /LOVČA. Príbeh Margity Zimanovej, rodenej Valentovej už určite pozná väčšina z občanov Žiaru nad Hronom a okolia. Najstaršia dcéra politických väzňov nemala ľahký život. Jej svedectvo o ľudskom utrpení, ktoré si na vlastnej koži prežila sa rozhodla pretaviť do vlastnej knihy, ktorá vyšla po štyroch rokoch od snaženia dať svedectvo o jej živote na papier. Kniha má slúžiť ako odkaz pre budúce generácie, aby sa už nič podobné nikdy nezopakovalo.
Kniha opisuje absurdnosť doby
Kniha s názvom Utrpenie rodiny Valentovej a Dankovej v 50-tych rokoch vyšla 21. augusta v náklade približne päťsto kusov. „Veľmi som sa vydanej knižke potešila. Hneď som s nimi išla do Leopoldovskej väznice, kde bola pietna spomienka umučených politických väzňov, ktorí tam aj na celom Slovensku boli väznení," vysvetľuje Margita.
V tej dobe bolo na Slovensku väznených až 70-tisíc väzňov, z toho približne päťdesiati boli popravení,“ vysvetľuje pani Margita. Margita hovorí, že zafinancovať knihu bolo veľmi nákladné. Margita náklady na knihu z časti financovala sama, no našiel sa aj politický väzeň či organizácia, ktorá nechce byť menovaná, ktorí jej na knihu prispeli. Kniha opisuje to, ako oboch jej rodičov väznili kvôli napomáhaniu k úteku cez hranice svojmu príbuznému, dôstojníkovi Slovenskej armády, ktorý nesúhlasil s vtedajším režimom.
„Môj otecko vtedy za umožnenie jeho úteku dostal povraz,“ hovorí pani Margita, ktorá dodáva, že po roku 1968 by za podobný čin dostal „len“ tri roky. Vtedy Margitinej rodine komunisti zhabali všetok majetok a s matkou, ktorú neskôr z väzenia prepustili, museli začínať od úplného začiatku. „Komunisti nám zhabali zariadený trojizbový byt v Bratislave, ktorý išiel na dražbu,“ spomína pani Margita. „Keď mala ísť mamička zo Želiezoviec domov, musela som jej najprv poslať šatstvo,“ spomína na ťažké obdobie.
Myšlienka napísať raz o tomto svedectve knihu, nosila v sebe Margita niekoľko rokov. Už od svojich deviatich rokov si všetky listy či úradné spisy z päťdesiatych rokov zakladala. „Zakladala som si listy o mamičky, od uja Imra, aj listy od starého otca, pretože z našej rodiny boli až štyria členovia zatknutí,“ vysvetľuje Margita.
Jej matku odsúdili na doživotie, keď ju neskôr prepustili. Margitinho otca popravili 28. marca v roku 1953. Jej ujo dostal osem rokov väzenia a starý otec dostal jedenásť rokov väzenia. „Stará mama poslala môjho starého otca na mäso do Bratislavy a on sa nevrátil. Až o sedem a pol roka,“ dodáva so smútkom v hlase Margita. Vtedajšiu dobu označuje Margita ako absurdnú. „Zatvárali každého, ľuďom nebol vykonaný ani rozsudok,“ hovorí.
Dokumenty uschovávala neuveriteľných štyridsať rokov
Tašku so schovanými dokumentmi si pani Margita zobrala po svadbe so sebou do Lovče a starostlivo ju uschovala. „Tá taška tam tvrdla v pivnici štyridsať rokov,“ hovorí s úsmevom pani Margita, ktorá si po toľkých rokoch začala jednotlivé spisy vyberať a zapisovať po večeroch. „V dnešnej dobe by takéto dokumenty nikto nevydal,“ hovorí Margita.
Okrem zatknutia rodičov môžu čitatelia v knihe nájsť aj to, ako sa potom Margita presťahovala k svojej starej mame do Ladomerskej Viesky, ako vyrastala a ako už ako štrnásťročná pracovala. „Tiež tam čitatelia nájdu aj to, ako som sa vydala a ako som sa zapojila do organizácie politických väzňov,“ dodáva. Margita momentálne pôsobí ako okresná predsedníčka politických väzňov za Žiar nad Hronom.
Pani Margita predpokladá, že záujem o jej knihu bude vysoký. „Ak by sa mi podarilo nejaké peniažky zozbierať, plánujem dokúpiť viac výtlačkov,“ hovorí pani Margita. Knihu predávala aj v Lovči pri príležitosti stretnutia rodákov minulý týždeň.
„Ja som stále túžila dať moje svedectvo na verejnosť,“ hovorí pani Margita, ktorá zároveň dodala, že považovala za povinnosť dať všetky dlho schovávané spisy na verejnosť, aby ľudia vedeli pravdu o krutosti tej doby. Vydanie vlastnej knihy považuje Margita aj za akési zadosťučinenie voči svojim rodičom. „Po ich smrti som naďalej pokračovala v ich poslaní,“ dodáva na záver.
Kto je Margita Zimanová?
Osudom skúšaná žena, vtedy ako deväťročné dievča prežila muky, ktoré si v dnešnej dobe nevieme ani predstaviť.
Margita Zimanová, rodená Valentová, sa narodila 9. februára 1942 v Bratislave. Bola najstaršou dcérou politických väzňov. Otec pracoval na Povereníctve vnútra a matka bola ženou v domácnosti. Jej rodičov zaistili 14. januára 1952 kvôli napomáhaniu k úteku cez hranice matkinmu bratovi, Vojtechovi Dankovi. Jej matka, Margita Valentová, mala v čase zatknutia tridsaťdva rokov a bola odsúdená na doživotie.
Neskôr bol tento trest skrátený na dvadsaťpäť rokov. Počas siedmich rokov, ktoré napokon strávila vo väzení, bola väznená 9 mesiacov v Bratislave, neskôr v Rimavskej Sobote, v Pardubiciach a v Želiezovciach. Otec, Pavel Valent, zatknutý vo veku 39 rokov, bol odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný 28. marca 1953. Rodina doposiaľ nevie, čo sa stalo s jeho telom a kde je pochovaný. Všetok rodinný majetok bol zaistený, skonfiškovaný a daný na dražbu. O tri deti, Gitu, Helenku a Petra, sa starali starí rodičia v Ladomeri.
Starý otec, Gabriel Danko, bol počas návštevy Bratislavy, kam išiel zobrať lístky na potraviny pre deti, zatknutý a následne väznený viac ako sedem rokov v Příbrame a v Jáchymove. Okrem toho bol väznený aj matkin brat, Imrich Danko. Vojtech Danko, kvôli ktorému trpela celá rodina, pôsobil ako notár v Detve. Po vyjadrení nesúhlasu s vládnucim režimom mu hrozilo väzenie, a preto sa rozhodol nelegálne prekročiť hranice a odísť do Rakúska. Pri úteku mu pomáhal pamätníčkin otec, za čo bol neskôr odsúdený a popravený.
Vojtech Danko sa v roku 1968 pokúsil o návrat do krajiny, ale z politických dôvodov to nebolo možné. Margita Zimanová ako dcéra rodičov odsúdených za protištátnu činnosť nemohla študovať, a preto sa už ako štrnásťročná zamestnala. Spolu so súrodencami si veľa vytrpela nielen v detstve, keď na ňu deti pokrikovali a prestali sa s ňou priateliť, ale i v dospelosti, keď mala problémy v zamestnaní, bola sledovaná príslušníkmi Štátnej bezpečnosti či upodozrievaná z napísania protištátneho listu. Jej prianím je, aby sa hovorila pravda o udalostiach, ktoré sa odohrali v päťdesiatych rokoch. Svedectvo o ľudskom utrpení má slúžiť ako memento pre budúce pokolenie, aby sa nič podobné už nikdy nezopakovalo.
Úryvok z časopisu Zrno
