KREMNICA. Jedným z trojice zakladateľov Kremnických gagov a dušou festivalu je Ján Fakla (1960). Vždy dobre naladený sympaťák chcel pôvodne stavať mosty, nakoniec sa však vydal na umeleckú dráhu. Uprostred Kremnických vrchov vytvoril festival, ktorého meno a zvuk už dávno prekonal hranice Slovenska. Počas troch dní v závere augusta sa on a jeho tím musel postarať o tri stovky účinkujúcich zo Slovenska a zahraničia.
Ak dovolíte, pozrieme do vášho osobného spisu. Rodné mesto či miesto?
- Narodil som sa v Banskej Bystrici, v Radvani, písal sa rok 1960. Tam sme bývali 12 rokov, na Sládkovičovej fare. Potom som prišiel na faru do Kremnice. Tu som objavil jedno krásne mesto.
Tu začal váš záujem o divadlo?
- Áno, na gymnáziu, kde som aj zmaturoval, som našiel divadielko malých javiskových foriem, ktoré robilo humor a satiru, a mne sa to veľmi páčilo.
Ale iba pri tom neostalo?
- Neostalo, neskôr som sa stal jeho vedúcim. V čase základnej vojenskej služby, keď ma povolala Československá ľudová armáda, som musel nastúpiť na dvojročnú vojenskú službu v Seredi. Tu mi chýbalo naše divadlo, tak som napísal scenár o husiach, o gáganí a prvom slovenskom gagu. S kolegami z Divadielka v podzemí som na diaľku zorganizoval festival, presne povedané nultý ročník Festivalu humoru a satiry Slovenské gagy.
Ako študent ste mali bližšie k matematike a fyzike alebo skôr k humanitným predmetom?
- To je zaujímavé. Spočiatku som bol orientovaný technicky, mal som veľmi dobré výsledky v matematike, chcel som byť pôvodne stavbár a stavať mosty. Neskôr ma to divadlo pohltilo tak, že už som nad tým neuvažoval. Keďže ma na Vysokú školu múzických umení na prvýkrát neprijali, bol som chvíľu aj na strojarine, ale to ma nebavilo. Nakoniec som vyštudoval v Prahe divadelnú fakultu Akadémie múzických umení.
Takže ste umelcom?
- Tak na polovicu. Bol to taký manažérsko-umelecký smer. Už v tej dobe nás v Prahe pripravovali na pozície umeleckých šéfov a riaditeľov divadiel v odbore organizácia a riadení divadiel a kultúrnych zariadení.
Kedy ste v sebe objavili umelecké vlohy?
- Myslím si, že to bolo hlavne v dobe štúdia na gymnáziu a tesne po ňom, keď sme si písali scenáre a kedy som potom dostal aj nejaké ceny za texty na súťažiach malých javiskových foriem. V našom divadle som aj hral, aj režíroval. Dnes mi najlepšie vyhovuje pozícia dramaturga, kde sa môžem rozhodovať na základe toho, čo vidím, alebo môžem dramaturgovať texty, ktoré ma bavia. Takže človek sa nakoniec aj tak vyprofiluje.
Čo všetko potrebujete okrem odvahy nato, aby ste vytvorili taký veľký festival?
- Predovšetkým veľa energie a neúnavnosti. Ísť za cieľom aj napriek prekážkam, ohováraniu, pokrytectvu a podrazom. Už na začiatku, ešte ako mladý chalan, som si stanovil heslo: Nenechať sa znechutiť! To platí a sprevádza ma celý život. A, samozrejme, treba mať okolo seba ochotných, prajných a zodpovedných ľudí. A nebáť sa s nimi dosiahnuť pozitívny výsledok, ktorým je aj náš festival.
Na začiatku celej histórie bolo Kremnické divadlo v podzemí a jeho ambiciózni členovia, ktorí mali svoju baštu v klube Labyrint?
- Áno, tu sa zrodili Gagy, a to aj vďaka členom klubu, ktorí nám dlhé roky nezištne, niektorí aj so svojimi už dospelými deťmi, pomáhajú až dodnes. Prvé debaty o možnosti založenia vlastného festivalu sme mali už v roku 1979 s našou externou dramaturgičkou Vandou Facunovou a mojimi autorskými a hereckými kolegami Romanom Vykysalým a Tónom Brčkom. Vtedy sme v Labyrinte pripravili aj večer humoru pod názvom Une grande mixture pour félecité. Je paradoxom, že práve na vojne v Seredi som vymyslel názov Slovenské gagy i celé predstavenie o vzniku slovenského gagu a odtiaľ aj začal organizovať festival.
Prvý, ale aj nultý ročník festivalu sa uskutočnil 13. 15. novembra 1981 v klube Labyrint. Vystúpili ste s kabaretom Non Teatro Buffo alebo Sága gagu slovenského. To sa udialo ešte pod názvom Slovenské gagy. Aký bol prvý ohlas divákov a hlavne úradov?
- Ohlas bol obrovský, klub praskal vo švíkoch, tlačiaci diváci nám aj vyvalili dvere. Pochopili sme, že festival humoru a satiry je nielen žiadanou spoločenskou objednávkou, ale najmä akýmsi ostrovčekom slobody v čase postnormalizácie. Miestne úrady a najmä organizácie KSS (Komunistickej strany Slovenska) sa však takej popularity zľakli. Nasadili do organizačného výboru svojich funkcionárov, ktorí ho začali marginalizovať, niekedy až decimovať.
Po nultom ste skočili hneď do druhého ročníka. Bolo potrebné veľa presviedčania úradov, aby akciu povolili?
- Druhý ročník bol už aj v exteriéroch mesta. Urobili sme také promo a výzdobu, aká vtedy nebola ani na oslavách 1. mája. Súdruhovia z Okresného výboru KSS si našli zámienku, aby ho zakázali. Vraj používame pápežskú žltú, hoci plátno, ktoré sme horko-ťažko zohnali, bolo oranžovo-žlté a transparenty s nápismi Slovenské gagy nemali s vatikánskou žltou nič spoločné. Nakoniec nás obvinili, že pripravujeme druhý 68. rok, mysleli si asi, že z toho vznikne (kontra)revolúcia.
Festival začínal ako prehliadka amatérskych súborov. Ako došlo k postupnému rozšíreniu o profesionálne súbory, potom o hudobné, pouličné produkcie či výstavy karikaturistov?
- Už na prvé ročníky sme pozývali ako hostí aj profesionálov. Prvými boli Viktor Kubal, Milan Vavro, Mikuláš Sliacky, Tomáš Janovic, Ivan Popovič, Jaro Filip, Milan Markovič a ďalší. Väčšina z nich prišla bez nároku na honorár, no mnohí, vtedy známi herci ho už pýtali a my sme na nich nemali peniaze. Tak sme vždy tŕpli, či po prísľube naozaj prídu. Festival sme od začiatku obohacovali o karikatúry, hudbu, pantomímu a vymýšľali rôzne happeningy na ulice a námestia. Skutočná profesionalizácia festivalu však nastala až od rokov 2004 - 2005, keď sme sa rozhodli, že budeme všetkých umelcov i spolupracovníkov zazmluvňovať, aby sme divákom stopercentne dodržali to, čo im v programe sľubujeme.
Ste hlavným organizátorom aj hlavným dramaturgom. Ako vyberáte umelcov na festival?- Oslovujete ich vy alebo sa vám už hlásia a ponúkajú sami, aký je to pomer?
- Hlavným kritériom dramaturgie je okrem humoru alebo satiry originálnosť a kvalita diela alebo umeleckého výkonu. Nám sa v súčasnosti už hlásia desiatky slovenských, českých i zahraničných produkcií. Posielajú nám svoje ponuky a trailery, mnohé musíme aj odmietať. Tie najlepšie vyhľadávame osobnou účasťou na domácich i zahraničných festivaloch. Špičkové dojednávame aj viac rokov dopredu, keďže ich kalendár je plný svetových miest. Stáva sa už pravidlom, že headlineri festivalu prídu k nám až z Londýna, Avignonu, Edinburghu alebo iných medzinárodných a svetových festivalov.
Chvála a zvuk festivalu už dávno prekročili hranice Slovenska. Odkiaľ najďalej prišli umelci na festival?
- Umelcov pozývame z celej Európy. V Kremnici však už boli aj špičkoví klauni z New Yorku (Hilary Chaplain), Izraela (divadlá i sólisti) a Nového Zélandu (Fraser Hooper).
Nestalo sa vám v priebehu tých viac ako 30 rokov, že ste dostali návrhy, aby ste festival presťahovali do väčšieho mesta?
- Áno, to by však zmenilo jeho tvár i atmosféru. Kremnica so svojimi námestiami, uličkami, nádvoriami a historickou architektúrou je ideálna na festival komorného charakteru, ktorý pojme okolo 10-tisíc návštevníkov a tí ho spolu s obyvateľmi mesta cítia na každom kroku. Nemáme ambíciu z Kremnických gagov urobiť megafestival, hoci viac finančnej podpory by si zaslúžil, aby sme mohli skvalitniť služby a ponúknuť viac programov aj pre sociálne slabších návštevníkov.
Čo pre vás osobne dnes Kremnické gagy znamenajú?
- Takmer celý život. Pripravoval som ho prvých 11 rokov, potom som mal 12-ročnú prestávku a teraz už tiež ťahám 12 rokov.
Už niekoľko rokov uzatvára festival Radošinské naivné divadlo.
- Áno, záver patrí im, totiž tu hrajú už dlhé roky a cítia sa tu ako doma. A my ich už považujeme za svojich, tak im dávame stabilné miesto. Ich produkcia je stále kvalitná, aj predstavenie Sláva, s ktorým tu prišli tohto roku, je veľkou poctou klaunovi a mímovi z éry nemého filmu Busterovi Keatonovi. Pán Štepka so súborom to urobili bravúrne.
Na festivale sa predstavilo aj Bratislavské bábkové divadlo s hrou pre deti Prstom po mape. Pod scenárom tejto hry je podpísaný Ján Fakla.
- Áno, som to ja. Prvýkrát v živote som spolu s Jankou Mikitkovou, režisérkou tohto predstavenia, pripravil scenár pre malé detičky. Bola to veľmi cenná skúsenosť, pretože naozaj nie je jednoduché napísať ho tak, aby deti dobre porozumeli myšlienke. Ale na druhej strane mám skúsenosť, že dnešné deti sú veľmi chytré. Už malí drobci odčítajú veci, ktoré naša generácia nemala šancu pochopiť. Preto sme museli posunúť prah vnímania omnoho skôr. Teším sa, že zaberali aj na humor.
Prvá inscenácia na nultom ročníku v roku 1981 bol váš scenár. Na 35. ročníku je tiež váš scenár. A čo medzi tým?
- Medzitým sme vyrobili veľa inscenácií aj s naším divadlom, alebo aj pre iné divadlá. Netvorím pravidelne, ale vždy, keď som mal trocha viac času, snažil som sa niečo napísať. Mnohí manažéri a organizátori festivalu to poznajú, že keď človek niečo organizuje, ten čas a najmä koncentrácia na umeleckú a tvorivú činnosť je oveľa ťažšia. Takýto festival pohltí človeka vlastne na celý rok. Rád však tvorím a spolupracujem s mladými ľuďmi, učím sa od nich a dúfam, že aj oni trochu odo mňa.
Vieme povedať, koľko trvá samotná príprava takého veľkého podujatia, akým sú Kremnické gagy?
- Ak by som to mal zhustiť a spočítať, tak osem mesiacov trvá príprava z mojej strany, štyri mesiace sú trocha voľnejšie, kde sa nadväzuje komunikácia, sledujú sa produkcie, ale rozpracované sú veci počas celého roka.
Na záver sa ešte raz pozrieme do vášho súkromia. Spolupracovníci z vášho okolia hovoria, že ste šťastným otcom troch dcér.
- Áno, mám tri krásne dcéry. Všetky vyrástli na Kremnických gagoch, poznajú v Kremnici každú dlaždicu, stále sem chodia. Najstaršia je Kristínka, stredná Anička a najmladšia Kornélia, ktorá ešte študuje architektúru. Tá aj dobre fotografuje, takže mám pre náš festival zábery z prvej ruky. Už sú to dospelé dievčatá, všetky tri bývajú v Prahe a ja som spokojný, že sú v meste, v ktorom som študoval a ktoré mám tiež veľmi rád.
Čo robíte, keď nepracujete na Gagoch?
- Rád cestujem a navštevujem zaujímavé mestá a festivaly v Európe, ale aj v okolí Česku, Maďarsku, Poľsku. Naposledy som bol na svetovom festivale v Edinburghu. To bol naozaj silný zážitok. Naraz tam, ani neviem na koľkých scénach, fungovali stovky umelcov. Mesto, ktoré má asi 500-tisíc obyvateľov, navštívi za tri týždne asi až dva milióny ľudí. Festivalu tam venujú takú pozornosť a financií zo strany vlády a mesta, že na otvorenie či slávnostné parády príde aj samotná britská kráľovná. Scény a pódiá sú v uliciach, parkoch, divadlách, ba aj v kostoloch, hlavný štáb sídli v katedrále. Tohto roku tam bola hlavným hosťom Juliette Binoche, ktorá hrala Antigonu. Videli sme všetko možné, od klauniád, cez pantomímu, burlesku až po nový cirkus a množstvo pouličných umelcov. Napriek veľkosti mesta úžasná atmosféra, obrovská kultúrna ponuka, perfektná organizácia služieb, nesmierne veľa milých, usmievavých a ochotných ľudí. A poriadok.
Takže elegantný zážitok?
- Sú tam skoncentrované špičkové veci z celého sveta, tú obrovskú ponuku si tu ani nedokážeme predstaviť. Bol by som rád, keby sa raz aj Gagy priblížili k tomuto festivalu. Samozrejme, nie veľkosťou, lebo Edinburgh je obrovské mesto, ale pozornosťou a štedrosťou štátu alebo úradov. Tak, aby sme neboli odkázaní na každé euro od sponzorov.
Máte svoje obľúbené príslovie, porekadlo, ktoré si v kolobehu dní občas pripomeniete?
- Ja mám obľúbený citát Jula Satinského, ktorý povedal už dávno a pri začiatkoch Gagov som si ho napísal do svojej knižky: Humor je svetonázor. To naozaj platí. Humor v Kremnici je náš svetonázor.
