„My sme tie brigády ako deti považovali za to najkrajšie z celej školy,“ spomína dnes Žiarčanka Valerie Janičová (63).
ŽIAR NAD HRONOM. Pred niekoľkými dňami sa žiakom začal školský rok. Tí skôr narodení spomínajú na začiatky školy úplne inak ako dnešné deti. Za čias socializmu totiž žiaci v prvé týždne školského roka chodievali na povinné zemiakové brigády. Kým dnešné deti by si možno takúto brigádu nevedeli ani predstaviť, Žiarčanka Valerie Janičová na toto obdobie spomína ako na jedno z najkrajších. Mnohým zemiaková brigáda nepriniesla len zozbierané plody. Niektorí tam našli oveľa viac. Dokonca lásku na celý život.
Brigádu brali ako dobrodružstvo
„Na zemiakové brigády, ak si dobre spomínam, sme chodili už od piatej triedy,“ spomína pani Valerie. Na brigády vtedy chodili celé várky autobusov so žiakmi. Na poli sa pracovalo niekoľko hodín podľa toho, v akom veku boli žiaci. „Keď sme boli ôsmaci, už sme išli na brigádu na celý deň,“ dodáva.
„Dnes by si možno niekto myslel, akí sme boli nešťastní, keď sme museli ísť na brigádu sa narobiť, no pravda je taká, že sme v tej dobe boli radi, že sme sa nemuseli učiť,“ hovorí s úsmevom Valerie. Jediné, čo si v tej dobe deti vzali z domu boli tepláky a poriadna obuv a išlo sa na pole. „Družstevníci nám dvakrát do dňa zabezpečili desiatu aj limonádu,“ hovorí.
Každý žiak si zo zemiakovej brigády mohol odniesť za tašku zemiakov. „Keď som prišla domov a priniesla zemiaky, bola som hrdá. Všetkým som hovorila, že som ich sama nazbierala,“ hovorí s úsmevom. „Deťom sa dnes ani nesníva, ako sme my pomohli národnému hospodárstvu,“ hovorí Valerie a dodáva, že vtedy všetci so záujmom počúvali výklad družstevníkov, ktorí im popri práci vysvetľovali, aké rastliny sa kedy sadia, ako sa o ne treba starať a kedy ich zbierať.
Valerie Janičová má na povinné brigády tie najkrajšie spomienky. FOTO: LUCIA SVITKOVÁ
Niektoré študentky našli na poli okrem zemiakov oveľa viac. FOTO: TASR
Na poli našli lásku
Valerie si popri rozprávaní spomína na príbeh svojej mladšej sestry, ktorý by sa dnes mohol pokojne stať námetom na román. „Na zemiakové brigády vtedy nechodili len deti zo základných škôl, ale aj stredoškoláci, dokonca armáda,“ približuje. V ten deň sa jej sestra spoločne s ďalšími spolužiačkami vybrali na zemiakovú brigádu. Keď zistili, že na druhej strane poľa pracujú vojaci, okamžite sa ponáhľali vyzbierať všetky zemiaky, len aby sa k nim dostali na druhý koniec poľa. „Jedna zo sestriných spolužiačok tam stretla vojaka a zamilovala sa,“ hovorí Valerie. A viete, čo je na tomto príbehu najlepšie? Že im ich láska vydržala až dodnes. „Na zemiakovej brigáde počas socializmu vzniklo manželstvo,“ hovorí o príbehu ako z romantického filmu.
Dodnes má pani Valérie doma tradíciu, ktorá sa jej spája práve so zbieraním zemiakov. „Vždy, keď som doniesla zemiaky z poľa, urobili sme si takzvanú romantickú večeru doma. Zemiaky sme dali do rúry upiecť so šupkou. Zavolali sme kamarátky a urobili sme si príjemný spoločný večer,“ hovorí. So zemiakmi si dali maslo či kačaciu a husaciu masť s cibuľkou. „Zapálili sme sviečky a spoločne sme večerali, vôňu zemiakov bolo cítiť na celý dom,“ hovorí Valerie. „Aj teraz, keď sme niekde na chate a nevieme, čo by sme jedli, tak poviem: „spravme si romantický večer,“ dodáva s úsmevom.
Valerie si myslí, že by podobné brigády nezaškodili ani dnešným školákom, ktorým podľa jej slov chýba bližší kontakt s prírodou. „Možno by si viac vážili to, koľko práce stojí vypestovať napríklad také jablko, ktoré oni zahodia,“ hovorí. „Deti by tak mali bližšie k prírode, boli by na čerstvom vzduchu,“ myslí si. Podľa jej slov zemiakové brigády utužovali kolektív a vznikali prvé lásky. „Ja na to veľmi rada spomínam, bolo to jedno z najkrajších období môjho detstva,“ hovorí Valerie.
Študenti brali zbieranie zemiakov ako zábavu. FOTO: TASR
