O tom, aké je to pre ňu ťažké sa nám rozhodla porozprávať.
ŽARNOVICA. Dvadsaťpäťročná Miška Paulíková sa pred štyrmi rokmi rozhodla odísť do Nemecka, kde si privyrobila ako opatrovateľka. Zoznámila sa tam s chlapom tmavšej pleti, s ktorým si hneď padli do oka. Z Nemecka si okrem zarobených peňazí Miška priniesla ešte jeden darček. Pre všetkých z jej okolia to bol obrovský šok, keď im žena prezradila, že čaká dieťa s černochom.
Niektorí ľudia sa jej dokonca dodnes pýtajú, či jej syn nie je adoptovaný. Miška je však šťastná slobodná mamička, ktorá pri výchove svojho syna stíha pracovať ako vychovávateľka v základnej škole či študovať diaľkovo vysokú školu. Jediné, čo mladej mamičke spôsobuje vrásky na čele sú ľudia, ktorí si ani po štyroch rokoch na farbu pleti jej syna Damiánka nezvykli a pravidelne ju častujú poznámkami či nepríjemnými pohľadmi.
Ľudia nepríjemne zazerajú
Na jednej strane sú reakcie niektorých ľudí pozitívne. „Stretávam sa s ľuďmi, ktorí mi hovoria, aký je môj syn krásny,“ hovorí mamička Miška, ktorá sa však bohužiaľ v malom meste stretla aj s tými menej pozitívnymi reakciami. „Raz som išla so svojím synčekom po ceste, keď som už z diaľky uvidela pani, ktorá na nás zazerala. Už z diaľky som videla, že nás ohovára,“ hovorí Miška, ktorá sa snažila narážky na svojho syna nepočuť. „Keď som sa však priblížila, pán, ktorý ženu sprevádzal povedal: Však je to lepšie, černoch než cigáň,“ neverila vlastným ušiam mamička. „Nevedela som, čo mám na to povedať, tak som len mlčky išla ďalej, pokračuje v rozprávaní a po lícach jej stekajú slzy.
„Pohľady zízajúcich ľudí sú pre mňa naozaj nepríjemné,“ hovorí utrápene. „Možno keby sme žili vo väčšom meste, ľudia by to až tak neriešili,“ myslí si mamička, ktorá už zvažovala aj túto možnosť, odsťahovať sa so synom preč. „Nechcem však opustiť svoj domov a rodinu len kvôli tomu, že sa niektorí nevedia zmieriť s tým, ako moje dieťa vyzerá,“ hovorí so smútkom v hlase. No pohľady ľudí vždy, keď ide so svojím synom na prechádzku po meste, ju už unavujú a tak nad tým, že sa so synom odsťahuje, uvažuje mladá matka stále. Svoje dieťa si chce Miška ako každá matka chrániť a zastávať. „Bojím sa toho, že ak si ľudia nedokázali zvyknúť za štyri roky, čo s mojím synom bude, keď vyrastie,“ hovorí ustarostená matka.
Damiánko je podľa slov svojej matky dieťa ako každé iné, hravé a šikovné. FOTO: ARCHÍV MIŠKY PAULÍKOVEJ
Bojí sa o synovu budúcnosť
Malý Damiánko chodí do miestnej škôlky, kde podľa Miškiných slov nemá problém vychádzať s ostatnými deťmi. Miška sa skôr obáva, že by mohol problém nastať, keď začne chodiť do školy. „Bojím sa, aby ho ostatné deti nezačali šikanovať,“ hovorí.
S otcom svojho dieťaťa sa Miška nestretáva. „Sem-tam ma skontaktuje, ale inak nemá záujem vidieť svojho syna,“ hovorí. To, že je Damiánko iný ako ostatní jeho spolužiaci, si podľa jej slov chlapček uvedomuje. „Keď malý vidí v televízii nejakého černocha, začne kričať: Aha, to je môj oco!“ hovorí s úsmevom Miška, ktorá sa niekedy na všetko cíti sama. „Možno by bolo iné, keby som mala oporu v niekom,“ hovorí. Najväčšou oporou je pre mladú mamičku jej rodina a najbližší. „Najväčšia vďaka patrí mojej mamine, ktorá pri nás stojí,“ dodáva Miška.
Predsa len sa nájdu aj cudzí ľudia, ktorí na Mišku a jej syna neukazujú prstom. „Niektorí sú zlatí. Dokonca minule jedno malé dievčatko povedalo na môjho syna, aha, aký zlatý černoško,“ hovorí Miška, a zároveň dodáva, že viacerí dospelí by si mali brať príklad z ich detí, ktoré nemajú predsudky voči nikomu a ničomu. „Chcela by som, aby ľudia vnímali nie farbu pleti môjho syna, ale to, že je to dieťa ako každé iné, rovnaké, ako to ich,“ dodáva zronená matka na záver.
