ŽIAR NAD HRONOM. Sylvia Mališová z Prestavĺk patrí podľa interného prieskumu žiarskej nemocnice z pohľadu pacientov medzi najobľúbenejšie sestry. Tejto práci sa venuje dvadsať rokov. Aj keď niekedy chcela skončiť, napokon sa vždy rozhodla pokračovať ďalej. Pri autorizácii tohto rozhovoru chcela doplniť iba jednu vetu, a to, že bez pomoci asistentiek, sanitárok a upratovačiek by to nešlo.
V interných dotazníkoch spokojnosti vás pacienti žiarskej nemocnice opakovane menujú v pozitívnom zmysle na mieste, kde môžu vyzdvihnúť konkrétneho človeka z personálu. Čo takáto spätná väzba pre vás znamená?
– Keď mi to nadriadení povedali, ostala som zaskočená. Pacienti veľakrát moje meno ani nepoznajú. Neviem, ako sa k nemu dopracovali, asi si ho zistili od kolegov. Keď sa pýtajú priamo mňa, vždy im hovorím, nech tam napíšu všetky sestry. Myslím si, že si to väčšina z nich zaslúži.
Čím ste ale iná ako ostatné, keďže sa tam objavuje práve vaše meno?
– Niekedy sa možno v práci usmievam viac ako doma (smiech). Snažím sa s pacientmi aj pošpásovať, keď je na to vhodná príležitosť a čas. Myslím si, že skutočnosť, že sú v nemocnici, treba niekedy odľahčiť.
Aká by podľa vás mala byť dobrá sestra? Ako by mal fungovať pomer vedomostí, zručností a na druhej strane prístupu k pacientovi?
– Čo sa týka zručností, schopností, sme zhruba na rovnakej úrovni, aspoň u nás na oddelení. Ale každý má niekedy zlý deň. Sú chvíle, keď sa aj mne nedarí, tak pošlem za pacientom kolegyňu, nech to vyskúša ona. Úsmev urobí veľa, ale niekedy ani naň nie je čas. Niekedy je človek v takom vypätí a strese, že sa nezmôže ani naň.
Aký je bežný deň sestry na internom oddelení žiarskej nemocnice?
– Stres hneď od rána. Mávame na oddelení veľa pacientov. V minulosti sa nám veľakrát stávalo, že sme ešte neskončili s rannou toaletou a už nám na dvere búchali príjmy, nielen záchranky, ale aj ľudia zvonku. Nevýhodou bolo, že sme nemali oddelenú príjmovú ambulanciu. Dnes už ale je mimo oddelenia.
Snažíme sa, aby sme to všetko zvládli. Veľa práce máme pri vizitách a v dnešnej dobe dosť času presedíme aj pri počítači. Občas mám pocit, že na bližší kontakt s pacientom už neostáva toľko času ako kedysi.
V čom spočíva práca, ktorú pacienti nevidia?
– Sú to tiež úlohy, ktoré musíme plniť pre nich. Ordinácie od lekára – musíme si ich prečítať, pripraviť všetko podľa nich, nachystať aj na ďalší deň. Pacienti to často nevidia. Vnímajú to tak, že sedíme za počítačom, ale to nie je naše rozhodnutie. Musíme to robiť. Popri tom zvonia telefóny a od toho všetkého odbiehame do izieb. Jedno s druhým jednoducho musíme nejako skĺbiť.
Ako zdravotná sestra pracujete od roku 1995, jedenásty rok priamo v žiarskej nemocnici. Ako sa zmenil pomer práce, pri ktorej je sestra v kontakte s pacientom a tej, keď sa musí venovať dokumentácii?
– Ja som začínala na oddelení dlhodobo chorých. Pre mňa, ktorá som dovtedy pôsobila v detskej ambulancii, to bol obrovský skok. Dnes hovorím, že som len od malých plienok prešla k veľkým. V tom čase sa sestrám určite pracovalo lepšie, bol väčší pokoj, na pacientov sme mali viac času. Pred desiatimi rokmi to bolo úplne iné.
Čím si to vysvetľujete? Tým, že nemocnica nebola spádovou pre také množstvo ľudí alebo na jednu sestru pripadalo menej pacientov?
– Myslím si, že to nie je v nemocnici, ale v ľuďoch.
Akí sú pacienti, s ktorými sa stretávate. Sú to skôr pacienti, ktorí si vedia „dupnúť“ a sami seba vnímajú ako klientov alebo sú to skôr pacienti, ktorí sa bez reptania vložia do rúk lekárov a sestier?
– Sú medzi nimi takí aj takí. Niektorí to vnímajú tak, že my sme tam pre nich, často nás vidia ako slúžky, ktoré ich majú obsluhovať. Samozrejme, snažíme sa pre pacientov urobiť maximum, ale mám pocit, že časť z nich to zneužíva.
Dočkáte sa aj ocenenia? Spätnej väzby priamo počas služieb?
– Odmenou je úsmev. Nielen od nás vyžadovať, aby sme sa od rána do večera usmievali, ale nám to aj vrátiť, ak to zdravotný stav dovoľuje. Poteší, aj keď nám niekedy úplne jednoducho povedia: Ďakujem.
V žiarskej nemocnici ste si vyskúšali aj pozíciu pacienta. Ako ste hodnotili prístup sestier vy?
– Každá sestra sa snaží byť najlepšou, len pacienti často nevidia robotu za tým a často vidia len seba. Niekedy je ťažké vysvetliť im, že nemáme na starosti len jedného, ale zároveň ďalších dvadsať ľudí a musia byť trochu trpezliví. Keď som pred rokom ležala na našom oddelení s horúčkami, snažila som sa dievčatám skôr pomôcť. Ja som nevyzváňala, od rána do večera som spala. Ale ja tú situáciu sestier poznám, takže to neviem úplne ohodnotiť z pohľadu pacienta.
Boli aj chvíle, keď ste si povedali, som rada, že robím zdravotnú sestru?
– (dlhšie ticho) Ale, niekedy áno. Neviem vám povedať konkrétny príklad, ale keď sú pacienti len trochu vďační, tak to človeka poteší. Napríklad nedávno sme na jednej izbe špásovali. Hovorím pacientovi, ktorý je ťažko chorý, ja vám môžem mojich desať kíl podarovať. Ďalší pán sa zamiešal: Sestrička, vyzeráte veľmi dobre a keby ste mu desať kíl podarovali, vyzerali by ste ako teraz on. Mne veľa ľudí hovorí, že som sestrou mala byť, že mi to bolo súdené.
Ako to zdôvodňujú?
– Že som milá, že ich dokážem pochopiť. Človek musí byť v istých chvíľach aj psychológom.
Bolo povolanie sestry pre vás vysnívaným?
– Skôr by ma ani vo sne by ma nenapadlo, že budem sestrou. Vždy som chcela byť učiteľkou, túžila som po tom od malička, ale nevzali ma na strednú školu, ktorú som si vybrala. Boli to zlomové roky – 89, 90, a tak mamina zaúradovala. Prišla s tým, že zdravotníctvo bude mať perspektívu vždy. Tak som dnes tu.
Aké boli vaše začiatky?
– Začínala som v detskej ambulancii, kde ma práca veľmi bavila. Videla som, ako mi deti, čo k nám chodili, rastú pred očami. Dnes sa mi mnohé na ulici pozdravia. Ich rodičov v súčasnosti stretávam na našom oddelení, keď prichádzajú za príbuznými.
Čo je na vašej práci najnáročnejšie?
– Určite je to nápor na psychiku. Ľudia vám zomierajú pred očami a keď ste na takom type oddelenia, ako je naše, stáva sa to pomerne často. Keby som svoju prácu nemala rada, asi by som to nemohla robiť. Ale je fakt, že niekedy musíme byť psychológom nielen pre pacientov, ale aj pre príbuzných, ktorí potrebujú útechu.
Dá sa na smrť ako súčasť práce zvyknúť?
– Hneď počas prvej služby na oddelení dlhodobo chorých sa mi stalo, že mi umrela pacientka. Bola to moja prvá „mŕtva duša“. Ešte dnes si pamätám, v ktorej izbe umrela. Táto práca je aj o tom, ale človek sa s tým musí postupne vyrovnať a naučiť sa s tým žiť.
Ako relaxujete, čo je pre vás odreagovaním?
– Keď mám pár dní voľna, tak sa snažím nerobiť nič. (smiech) Nie som schopná ani upratovať. Vyložím si nohy a čítam alebo sledujem telku. Mám dve dcéry (12 a 17 rokov), keď prídu zo školy, venujem sa im. Robíme spolu úlohy. Manžel je vášnivý turista, spolu chodievame do Tatier, na pár dní úplne vypnúť. Našťastie, nemám problém odstrihnúť sa počas dovolenky od práce. Najmä, keď som s ľuďmi, ktorých mám rada, je to jednoduché.
Koľko pacientov počas služby pripadá na jednu sestru?
– Neviem, ako to funguje na iných oddeleniach, ale my máme rozdelené lôžka, jedna sestra má na starosti polovicu oddelenia, sme v celodennej službe dve plus príjmová sestra, aj staničná a vrchná sestra. Ale základ je na nás dvoch. Na jednu sestru pripadá dosť veľa pacientov.
V Žiari sa pacienti najčastejšie sťažujú na veľa ľudí na jednej izbe, staré sociálne zariadenia... Čo by ste zmenili, ak by ste mali tú možnosť?
– Na izbách máme zlý prístup k pacientom, musíme pri manipulácii s nimi robiť rôzne komplikované manévre. Vedela by som si predstaviť aj lepšie sprchy a sociálne zariadenia pre pacientov či nové okná, cez ktoré neťahá. Ale to sestry nezmenia. To je na vedení nemocnice.
Možno by pacienti boli spokojnejší a zlepšilo by to aj podmienky našej práce.
Aké sú vzťahy medzi lekármi a sestrami?
– Je to individuálne. S niektorým lepšie s niektorým horšie. Ale, ako sa snažíme pochopiť ich povinnosti, mali by aj oni chápať naše.
Sestry sa do správ dostávajú najčastejšie v súvislosti s témou ich nedostatočného ohodnotenia a s rokmi trvajúcim bojom za vyššie platy. Ako vnímate mzdy sestier na Slovensku či užšie v regióne, kde pracujete?
- Ja správy nepozerám, vždy sa pri nich iba rozčúlim. K platom sa môžem vyjadriť asi tak, že nám už boli zvýšené v rámci možností zamestnávateľa. Viackrát sme sa s kolegyňami stretli s tým, že nám sami pacienti povedali, že za tie peniaze by našu robotu nikdy nerobili.
Ľutovali ste niekedy výber povolania?
– Minule sme mali aj s kolegyňou ťažkú nočnú a vtedy sme povedali: Zoberiem tašku o odídem v tejto minúte. Niekedy v nočných neviete, či je deň či noc, ľudia by si predstavovali, ale niekedy prichádza príjem za príjmom. Máme aj dosť veľa ležiacich pacientov, musíme ich prebaľovať, otáčať, dať im napiť. Niekedy sa to nakopí. Ale nakoniec sme išli ďalej.
