ovaná v základnej listine mesta Nová Baňa, vystavenej kráľom Ľudovítom Veľkým v roku 1345 pod názvom Noua plantatio vulgariter Lehota. V roku 1773 sa spomína ako Welka Lehota, Grosshau, Nagyulés. V roku 1424 kráľ Žigmund daroval obec Bebekovi, pánovi hradu Hrušov v Tekovskej župe. Patrila mu až do roku 1504. V roku 1780 bola v obci postavená rímsko-katolícka kaplnka, zasvätená sv. Martinovi, ktorá bola neskôr prestavaná na kostol.
Obec v súčasnosti tvorí 15 osád, ktoré tvoria ucelenú časť obce a dve osady Čigák a Inovec, vzdialené od centra obce 1,5 až 2 kilometre. Všetky osady majú svoje pomenovanie a to: Šmondrkovci, Gábrišovci, Dolní Garajovci, Horní Garajovci, Cudenice, Pirte, Vaškovci, Zdúchovci, Tutajovci, Mánikovci, Mihálovci, Chujacovci, Hudcovci, Vígľaš, Inovec, Čikág. Obyvateľstvo pozostáva zo starých usadlých rodín. Najstarší obyvatelia obce sú Gábrišovci, Garajovci, Vaškovci, Šmondrkovci, Chujacovci, Gajdošovci, Vatalovci, Hudcovci. Neskoršie sa prisťahovali aj iné rodiny cudzieho pôvodu ako Suchý – Poliaci, Kocianovci – pôvodom Taliani a podobne.
Marta Šmondrková vykonáva funkciu starostky prvé volebné obdobie. Na stoličku starostky si sadala za ťažkých podmienok. „Veľká Lehota je jediná obec mikroregiónu Nová Baňa a aj širokého okolia, ktorej majetok bol rozpredaný na dražbách a ešte stále je v exekúcii. Tá je uvalená na budovu obecného úradu, pošty, zdravotného strediska, kultúrneho domu, domu smútku a pozemky,“ vymenúva Marta Šmondrková a dodáva: „Dražby sa konali v lete a na jeseň v roku 2002.“ Samozrejme, všetky veci boli rozpredané pod cenu, ako príklad možno uviesť počítač i s príslušenstvom za 200 korún. Vznikali však aj iné paradoxné situácie. Obec vlastnila pekáreň, príslušenstvo a auto slúžiace na rozvoz. Pece boli vydražené, budova však stále patrila obci. Tá za vydražené pece platila nájom, aby sa mohlo piecť. Súčasná starostka nám vysvetlila aj to, prečo sa Veľká Lehota ocitla v takejto nepriaznivej situácii: „Je to najmä kvôli zlému hospodáreniu bývalého vedenia obce. V obci sa konali dražby a ja, ako členka finančnej komisie, som sa nemohla ani na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám dozvedieť, prečo je Veľká Lehota v exekúcii. Spolu s petičnou komisiou za odvolanie starostu sme požiadali o pomoc Slovenský rozhlas.“ Až vtedy sa teda občania Veľkej Lehoty dozvedeli, čo sa vlastne v obci udialo. Dovtedy ani netušili, že je niečo takéto vôbec možné. „Bola to búrlivá jeseň“, dodáva Marta Šmondrková. Neľahký nástup do funkcie starostky jej sťažoval i fakt, že dlh obce bol vyčíslený na viac než 7 miliónov korún. Po vyčíslení neúmerného dlhu stála pred dilemou. „Poďakovať občanom za dôveru a odísť, alebo sa zahryznúť do problémov? Pri pomyslení na sklamaných ľudí, ktorí mi dali dôveru, som sa rozhodla, že zostanem a budem bojovať.“ Poslancami bol schválený ozdravný režim. Nastali úsporné opatrenia, znížil sa počet pracovníkov, verejné osvetlenie bolo zapnuté iba na niekoľko hodín. Najväčším veriteľom obce bola banka Dexia. „Pri rokovaniach s bankou mi veľmi pomohol rodák z našej obce František Garaj. Okrem toho daroval obci počítač a odpustil jej dlh.“ Ľahostajní nezostali ani občania a chalupári. Pomáhali prácou i finančne. Veľká Lehota sa postupne od dlhov oslobodzuje. „Za dva roky môjho pôsobenia bolo banke splatených 970-tisíc korún. Do dnešného dňa bol dlh obce značne znížený.“ Stále však nie je možné začať žiadnu investičnú akciu, pretože všetok majetok je ešte stále v exekúcii. A obec musí v prvom rade splácať dlhy. Nedajú sa využiť ani fondy Európskej únie, pretože obec nemá na kofinancovanie. Aj pri takejto nepriaznivej situácii sa podarilo za pomoci občanov urobiť odvodnenie budovy obecného úradu a pošty, vyčistiť obec od veľkého množstva odpadu, zlikvidovať skládku divokého odpadu v tzv. Burových Jarkách a mnoho iných prác. Tie boli urobené za pomoci občanov, ktorí vykonávajú menšie obecné služby.
Aktivity základnej školy
Základná škola sídli v budove spolu s materskou školou (na snímke dole deti z materskej školy). V súčasnosti ju navštevuje 118 žiakov a 19 detí chodí do materskej školy. „V škole vyučujeme dva cudzie jazyky. Máme tiež vypracovaný 10-ročný projekt Rodný môj kraj,“ hovorí riaditeľka Mária Jankoveová a dodáva: „Všetky podujatia organizujeme podľa vlastného záujmu detí, aby sme im vyplnili poobedňajší voľný čas. Uvedomujeme si však, že to ešte stále nestačí. Snažíme sa im poskytnúť tipy na zmysluplné využitie voľného času.“
Minulý rok žiaci z Veľkej Lehoty získali v súťaži Plameň strieborný pohár za výborné 2. miesto. Okrem nich v škole pracuje aj hliadka Mladých zdravotníkov II. stupňa. Medzi tradičné podujatia školy patria akadémie k rôznym príležitostiam ako sú napríklad posedenie pri stromčeku či Deň matiek. „Organizujú sa i mnohé športové podujatia, za všetky spomeniem jesenný a jarný lehotský viacboj medzi žiakmi Veľkej a Malej Lehoty. Pripravujeme si tiež súťaže o najkrajšie strašidlo, pletenie adventných vencov, pečenie a zdobenie medovníkov, pletenie korbáčov, maľovanie kraslíc a mnohé iné,“ vymenúva Mária Jankoveová. V obci má dlhú tradíciu folklór. Deti sa každoročne zúčastňujú na Detskom folklórnom festivale „Pod Inovcom“ (na snímke), ktorého organizátorom je práve obec Veľká Lehota v spolupráci s Pohronským osvetovým strediskom Žiar nad Hronom. Pri príležitosti Dňa Zeme čistia deti okolie školy, dediny a blízkeho rybníka, robia jarné, jesenné a letné upratovanie školy, pozemku a okolia športovísk. Niektoré aktivity boli zamerané i na protidrogovú výchovu. „Škola robí množstvo akcií, mnohé z nich sú organizované aj v spolupráci s rodičmi. Chcela by som poďakovať všetkým mojím kolegom, rodičom, obecnému zastupiteľstvu, starostke a tým, ktorí našej škole pomáhajú,“ dodáva na záver riaditeľka školy.
Július Chujac sa už niekoľko rokov venuje práci s drevom. Konkrétne, prevažne z javorového dreva vyrezáva varešky, lyžičky, vidličky či naberačky. Aj v čase našej návštevy ich mal dva plné koše. „Či na tom zarábam? Ale kdeže. Robím to pre radosť, väčšinu aj tak rozdám.“ Jeho lyžičky a naberačky dokonca „opustili“ aj Slovensko. „Jeden náš rodák z Veľkej Lehoty, ktorý žije v Amerike, ma poprosil, či by som mu niečo nevyrezal. Aspoň bude mať pamiatku na Slovensko.“
Rezbári, drotári i hrnčiari zvyknú svoje umenie predvádzať na remeselných trhoch. „Ja na trhy nechodím. Vyrezávam naozaj iba pre radosť,“ hovorí Július Chujac a dodáva: „Keď robím napríklad lyžičku, výroba mi trvá približne 20 minút. Nie je to zložité.“ Aj tu platí – v jednoduchosti je krása.
Antónia, Júliusova partnerka, je vychýrená pekárka. Pečie koláče, torty aj vianočky. Pečeniu sa priučila sama, keď ešte ako mladá chodievala pomáhať na svadby. „Piekla som nielen na svadby, ale i na rôzne rodinné oslavy, promócie i na stužkové.“ Aj keď má recepty napísané, pri pečení používa predovšetkým vlastný rozum. „Niekedy sa mi stane, že musím nahliadnuť i do knižky,“ hovorí Antónia a dopĺňa: „Nemám obľúbený recept. Všetko, čo napečiem, to sa u nás zje. Teší ma, keď ľuďom moje koláče či torty chutia.“
Tanečno-hudobná kultúra je ovplyvnená používaním gájd ako sprievodného nástroja k tancom. V minulosti boli gajdy späté s dvoma piesňovými druhmi – s vianočnými piesňami, koledami, pri ktorých gajdoši sprevádzali spev pastierov a s fašiangovými obchôdzkami, keď gajdoši chodievali s mládencami – fašiangovými obchôdzkami po domoch, ale aj do druhých dedín. Okrem lehotských gajdošov pôsobí v obci aj ženská spevácka skupina.
Autor: Lenka Ihradská
