Počiatky osídlenia obce zasahujú pravdepodobne do 8. až 5. storočia pred Kristom, do staršej doby železnej. Vyplýva to z nálezu bronzovej spony, ktorá bola nájdená na cintoríne a odovzdaná múzeu v Martine.
Prvá písomná zmienka o Prochote je z roku 1414. Dovtedy sa o ňom nepísalo. Vzhľadom na to, že bol aj v minulosti najvzdialenejšou osadou Šašovského panstva, zemepán pridelil obci lokátora. O tom, že pôvodnými obyvateľmi boli príslušníci nemeckej národnosti, svedčia aj zdedené priezviská ako Fridrich, Rosenberg, Kuschnier, ale aj miestne názvy chotárov Majspiak, Gronštolne a Hinoloche.
S počiatkom osídľovania úzko súviseli tri činnosti osadníkov a to rúbanie lesov, pálenie dreveného uhlia a klčovanie. Osadníci postupne zúrodňovali horské lúky, čistiny a rúbaniská, pestovali menej náročné plodiny, chovali ovce, kozy a iné hospodárske zvieratá. Že sa snažili o čo najväčšiu samostatnosť svedčia i dva obecné mlyny. Po celé stáročia tu pretrvalo aj uhliarstvo, ktoré celkom zaniklo až po I. svetovej vojne. Prvú obecnú pílu na pílenie reziva z domácich surovín s dreveným gátrom postavili už v minulom storočí a zanikla pre opotrebovanosť. Drevorubačstvo sa dožilo aj našich čias. Niekoľko rokov sa v chotári obce ťažila strieborná, olovená a medená ruda. Našli sa tu tiež náleziská hnedého a čierneho uhlia.
Darina Gajdošová je starostkou obce Prochot už druhé volebné obdobie. Hoci si táto práca vyžaduje celého človeka, mnohokrát i na úkor vlastného času, ktorý by mohla venovať svojej rodine, túto prácu robí rada. „Kto sa túto prácu rozhodne robiť, mal by ju mať i rád. Ľudia v Prochote mali vždy ťažký život. Stále boli, a aj sú, odkázaní iba sami na seba. Napriek tomu, že tu nemáme materiálne bohatstvo, máme ho vo svojich obyvateľoch. Sú to ľudia s bohatými skúsenosťami, zocelení prácou a životnou múdrosťou. Tá ich naučila pohostinnosti a úprimnosti,“ hovorí Darina Gajdošová.
Je už skoro pravidlom, že v posledných rokoch obce väčšinu svojich financií investujú do plynofikácie. Prochot je výnimkou. Ako vysvetlila starostka: „Naša obec nebola zapojená do projektu, kedy sa väčšina obcí splynofikovala. Dôvody? Z ekonomického hľadiska by nebola návratnosť ani do dvadsať rokov. Preto dalo bývalé vedenie obce prednosť elektrifikovaniu. A keďže i vykurovanie elektrinou je drahé, ľudia sa vracajú ku kúreniu tuhým palivom. Či už drevom alebo uhlím.“
Tento rok si Prochot pripomenie už 590. výročie od prvej písomnej zmienky o obci. A práve pri tejto príležitosti vedenie obce zriadilo v budove obecného úradu miestnosť historických a kultúrnych tradícií obce. „Exponáty, ktoré sa v tejto miestnosti nachádzajú, sa všetky zachovali v našej obci. Darovali nám ich naši občania. Chceme, aby na život, aký kedysi žili naši starí rodičia a rodičia, zostala pamiatka. Nech aj generácie, ktoré prídu po nás vedia, ako sa ich predkovia obliekali, či na akých posteliach spávali. Tiež by sme o našej obci chceli urobiť videozáznam, akúsi živú kroniku. Názov by mohol byť Prvé roky nového tisícročia,“ vysvetľuje Darina Gajdošová. Času, kedy sa starostka nemusí venovať šéfovaniu obce, je málo. Keď si však nejaký voľný čas nájde, venuje ho predovšetkým svojej rodine. „Najväčšou záľubou je pre mňa moja rodina. S manželom a s deťmi sa snažím tráviť čo možno najviac času, aby sa nestalo, že ma nebudú poznať,“ žartuje hlava obce a zároveň dodáva: „V našom rodinnom živote sa udiala veľká a veľmi milá zmena. Jedna z mojich dvoch dcér sa stala mamou a ja starou mamou prvorodenej vnučky. A práve jej sa snažím venovať svoj voľný čas.“
Mnoho obcí sa borí s problémom nezamestnanosti. Ale v Prochote je nezamestnanosť obzvlášť vysoká. Pri 620 obyvateľoch sa pohybuje pri 30 percentách.
Nových domov v obci pribúda iba pomaly. Problémom sú nielen peniaze, ktoré mladé rodiny nemajú, ale aj skutočnosť, že obec ešte mnohé pozemky nemá vysporiadané. Preto je ich plánom do budúcnosti dať to do poriadku, aby prípadným záujemcom mali čo ponúknuť. Napriek tomu tu majú dosť mládeže a u obyvateľov prevláda skôr stredný vek.
Obec má svojich futbalistov – žiakov a mužov. Tiež tu pôsobí dobrovoľný hasičský zbor – muži, dorastenci a mali aj dorastenky. Práve tie v nedávnej minulosti veľmi dobre reprezentovali svoju obec na celoslovenskej súťaži, kedy skončili na druhom mieste. Pre tých, ktorí radi športujú, je v obci k dispozícii viacúčelové ihrisko. To sa nachádza pri budove obecného úradu. Slúži pre rôzne loptové hry ako sú tenis, volejbal alebo basketbal. Ostatná plocha bývalej školskej záhrady bola vysadená záhonmi kvetov tak, aby sa spolu s ihriskom mohli stať súčasťou parku pre všetky generácie.
Aj keď školopovinné deti musia do školy dochádzať, pre tých najmenších zatiaľ materská škola funguje. Momentálne ju navštevuje 19 detí, niektoré sú dokonca iba dvojročné.
V poslednom období sa v Prochote urobila rozsiahla rekonštrukcia domu smútku a obecného úradu. Obec sa tiež pripravuje na projekt, ktorý je zameraný na rekonštrukciu miestnych komunikácií a kultúrneho domu. Ten je potrebné zatepliť, vymeniť staré okná za nové a zmeniť plochú strechu na sedlovú. Išlo by tiež o rozšírenie sociálnych zariadení. Financie chce vedenie obce získať cez európske fondy.
Veľkým problémom Prochota je nekvalitná pitná voda. Je tu však jeden hydrogeologický vrt. Zastupiteľstvo obce rozhodlo, že spolu s vodárenskou spoločnosťou urobia čerpací pokus, pri ktorom zistia, aká voda sa v tomto vrte nachádza. Ak bude kvalitná, bude sa môcť využívať.
Tiché prírodné a klimatické podmienky predurčujú obec pre rozvoj vidieckej turistiky a škôl v prírode. Obcou vedie turistický chodník na pohorie Vtáčnik, ktorý leží vo výške 1346 metrov nad morom. O geografickom položení obce Prochot najvýstižnejšie hovorí príslovie: Z Prochota sa musí aj žobrák vrátiť. Obec totiž leží v doline uzavretej z troch strán na východných svahoch pohoria Vtáčnik, v západnej časti okresu Žiar nad Hronom, v Banskobystrickom kraji.
Obec podniká so spoločnosťou Univerza
Pred tromi rokmi v septembri obec ako jediný spoločník založila spoločnosť s názvom Univerza Prochot s.r.o. Jej hlavnými predmetmi činnosti je vykonávanie jednoduchých stavieb a poddodávok, práce so špeciálnymi mechanizmami, piliarska výroba a ubytovacie služby v ubytovacích zariadeniach s prevádzkovaním pohostinských činností.
Hlavným cieľom spoločnosti je podieľať sa na čo najväčšom množstve investičných akcií obce a ponúknuť obyvateľom kompletné služby pri zabezpečovaní svadieb, osláv, karov a iných spoločenských podujatí. Na takéto príležitosti sa využívajú priestory kultúrneho domu, kde je až 46 miest na ubytovanie. Spoločnosť zamestnáva vlastných občanov. Niektorých počas celého roka, iných sezónne – podľa potreby.
Vzájomná láska a úcta už 58 rokov
Manželia Veronika a Ladislav Vincencovci sú spolu už dlhých 58 rokov. Napriek tomu z ich tvárí môžete vyčítať vzájomnú úctu a lásku. Počas tohto obdobia boli stále spolu, nezažili ani jeden deň odlúčenia. „Ako sme sa mali radi zamladi, tak sa ľúbime až doteraz. Hlavne, že máme jeden druhého,“ hovorí Ladislav a Veronika ho dopĺňa: „Jeden bez druhého si svoj život nevieme predstaviť. Môj starký je pre mňa všetkým.“ Obidvaja spolu hrávali i v miestnom kostole na organe. „Najprv v kostole hrával môj otecko. Náhle však dostal infarkt, tak nás vtedajší kňaz oslovil, či by sme to neskúsili my dvaja,“ dopĺňajú sa navzájom starkí Vincencovci. Obidvaja svorne hovoria, že ich hra sa postupne rokmi zlepšovala. O tom, že ľudia s ich hraním boli spokojní svedčí i fakt, že svoje umenie prezentovali celých tridsať rokov.
Počas 2. svetovej vojny bol Ladislav na fronte na Ukrajine. Obaja majú stále v pamäti hrôzy tohto obdobia. Zaspomínali si aj na to, kedy bol Prochot vypálený Nemcami. „Bolo to v marci 1945. Všade bolo ešte veľa snehu. Utekali sme preč z dediny, keď nás chytili Nemci. Chceli nás všetkých postrieľať, no uprosili sme ich, nech to nerobia. Keď sme sa nakoniec vrátili do dediny, po vypálení zostalo v obci iba 5 domov,“ spomína Veronika.
Ladislav má 85 rokov a Veronika bude mať 83. Napriek takému vysokému veku, obidvaja majú veľmi dobrú pamäť. O Ladislavovi by ste si dokonca mysleli, že bol kedysi richtárom. „Pamätám sa na všetkých obyvateľov Prochota, dokonca i na to, komu ktorý pozemok či parcela patrila.“
Celý svoj život prežili v rodnej obci, v Prochote. V poslednom období im už zdravie neslúži tak, ako by malo. I tak sa vedia tešiť z každého spoločne prežitého dňa. „Máme veľký strach jeden o druhého, ktorý z nás zostane. Samému bude otupno na tomto svete,“ dodáva Veronika.
Autor: pripravila Lenka Ihradská
